Som lenivý a k niektorým veciam sa nie a nie odhodlať. Našťastie, situácie a príslušná dávka stresu vždy spôsobia, že sa nakoniec musím prekonať. V poslednom čase to súvisí hlavne s cestovaním, ale predpokladám, že raz dôjde aj na iné, zatiaľ dosť zanedbávané oblasti môjho života. Pokračovať v čítaní
Dajú sa na slepote nájsť nejaké pozitíva? V podobnom duchu formuloval nedávno môj kolega novinár otázku pre dve nevidiace hostky. Najprv som ho podozrieval, že potrebuje zaplniť čas. Dlho mi táto otázka vŕtala v hlave, až som dospel k záveru, že čosi pozitívne by sa našlo. Keď sa povie nevidiaci, dokážete automaticky vymenovať mnoho vecí, ktoré takýto človek nevie a nedokáže robiť. Vyrátať pozitíva je už náročnejšie. Pokračovať v čítaní
Pri presúvaní sa často využívam taxikárov. Ich väčšinou zaujíma, „kam to bude“ no a ja sa zas rád dozvedám niečo o ich povolaní. Väčšinou sú taxikári zhovorčiví. Ponúkam pár postrehov. Pre istotu nebudem uvádzať mená firiem a mestá, kde sa rozhovori odohrali.
Vtipné situácie zažívam ešte skôr, než sa do auta posadím. Sedím v autobuse, o minútku budem na stanici a tak volám na dispečing. Do telefónu vysvetľujem, že auto chcem na stanicu a že o chvíľu tam budem. Pani ma dôrazne upozorní, že mám volať až keď vystúpim z autobusu. Nechávam sa zlomiť, vystúpim z autobusu a volám znovu. To mi už ale radšej nezdvihla. Nakoniec sa mi podarilo s pomocou okoloidúcich nájsť stanovište taxíkov.
Pokračovať v čítaní
Už som si zvykol, že sa pri rozhovoroch musím pýtať ja. Často sa ale rozhovor otočí a ja odpovedám na otázky. Ono je tá slepota vlastne celkom dobrá téma na rozbehnutie komunikácie. Teším sa z toho, že sa ľudia pýtajú, zaujíma ich to. Ešte viac sa teším, že sa pýtajú aj deti, keď občas o slepote hovorím v školách. Urobil som si vnútorný rebríček najčastejších otázok. Odpovede sú, samozrejme, čisto subjektívne. Nedá sa nálepkovať všetkých nevidiacich jedinou nálepkou, pod ktorú by ste zmestili zodpovedného usilovného sebavedomého človeka. Aj medzi nami sú lenivci, extroverti, milovníci literatúry, dokonca aj takí, ktorí sa pokúšajú fotografovať. Takže aj po prečítaní tohto textu sa pýtajte a pokojne porovnávajte.
Pokračovať v čítaní
V poslednom čase som akýsi roztržitý. Už neraz sa mi stalo, že som sa dopracoval k hrči na hlave alebo k dvojtýždňovej bolesti rebier. Rozbitá hlava, zlomená noha alebo háčik v prste. Ak máte malé deti, nie je to nič nezvyčajné a je to dôkaz toho, že sú stále nažive. Pokiaľ si len tak zo zvyku občas zarežete do prsta, tiež to nie je nijaká tragédia. Keď sa ale vyberiete do ulíc hlavného mesta, vedie vás iný nevidiaci kamarát, palicu si necháte v batohu, môžete veru uvidieť hviezdičky.
Moja práca ma núti cestovať na rôzne miesta. Niekedy ma ochotne zvezie kolegyňa. Niekedy ma sprevádza priateľka, alebo idem sám a v takých prípadoch si musím vystačiť s autobusmi či vlakmi. Nebudem písať o meškajúcich vlakoch, ani o nevrlých šoféroch. To je každodenná realita, ktorú viac či menej pozná každý slovenskobežník.
Cestoval som s priateľkou Ivkou vlakom zo Žiliny do Košíc. Išlo o služobnú cestu. Keďže som tam robil dva rozhovory, jeden som mal pripravený a druhý som sa rozhodol nachystať si vo vlaku. Bola tu sieť ZSSK_free, ale bola nie len free, ale aj unavailable, no internet service, jednoducho nefungovala. Tak som vytiahol svoj mobilný internet a spokojne som ho zapojil do počítača. Išlo o starší model, ktorý už s novým operačným systémom spolupracuje len keď ho pekne poprosím, takže chvíľu trvalo, kým som bol „úspešne zapojený“. Načítal som si nejaké internetové zdroje a cesta utešene ubiehala. V tom sa pani vedľa mňa rozhodla ísť na toaletu. Pokračovať v čítaní
Sľúbil som pokračovanie prehliadky mojej zvukovej knižnice. Opäť to bude desať zvukov, na ktoré som narazil pri prezeraní a upratovaní môjho disku. To pre prípad, že by ste chceli vedieť, ako vyzerá moja prokrastinácia.
skúste uhádnuť, čo je toto…
sú to dvere. Presnejšie vstupné dvere do Hotela jantár v Dudinciach. Takto vŕzgajú už niekoľko rokov. Podobné sú inak aj v jednom levočskom obchode s potravinami, tie som si zatiaľ nenahral. Dúfam, že ich neopravia skôr, než to zachytím.
Veronika Šikulová v knihe Petrichor veľmi obrazne opisuje zvuky. Trochu jej závidím, že som čosi také nenapísal ja. Zvuky ma fascinujú a ešte viac ma fascinuje, keď si nejaký zaujímavý zvuk môžem nahrať a neskôr sa k nemu vrátiť. Jedno také nostalgické prehrabávanie sa na disku vyústilo do napísania tohto článku. Nachystajte si slúchadlá.
Tento zvuk som nahral len pred niekoľkými mesiacmi v Levočskej základnej škole pre nevidiacich. Dosť to tam za tie roky, prerobili, ale parkety ostali. Asi preto, aby decká z internátu počuli prichádzať nočnú službu.
Musím sa priznať, že môj vzťah k zvieratám je neutrálny. Nebojím sa ich, ale ani ich nevyhľadávam. Pred pár rokmi som v zoologickej záhrade v Bojniciach mohol pohladkať pitóna a veľmi sa mi to páčilo. Fakt odporúčam, budete prekvapení, že had vlastne vôbec nie je slizký. Inak ale návštevy zoologických záhrad boli pre mňa nudné. Sem-tam nejaký zvuk, možno ešte rôzne vône. Nedávno som sa dopočul o <a href="http://www.zookontakt.sk/">Zoo Kontakt</a>, v ktorej si môžete zvieratká pohladkať, alebo nakŕmiť.
Určite to poznáte. Chcete vystúpiť pred ľuďmi, niečo dôležité im povedať a v tom to príde. Tréma a stres. V týchto dňoch sa v Liptovskej osade koná nultý ročník mediálneho kurzu. Organizuje ho Erko – hnutie kresťanských spoločenstiev detí. Účastníkmi sú lídri, ktorí pracujú s deťmi a mládežou. Na kurze sa učia správne rozprávať, ovládať reč svojho tela a priblížiť sa k publiku. Priamo na mieste nahrával redaktor Ondrej Rosík.
Zvuk: Mediálny Kurz – Fajny kurz
Zverejnené v Rádiu Lumen
Lumen.sk