Musím sa neustále prekonávať – Môže za to aj Michaela Musilová

Som lenivý a k niektorým veciam sa nie a nie odhodlať. Našťastie, situácie a príslušná dávka stresu vždy spôsobia, že sa nakoniec musím prekonať. V poslednom čase to súvisí hlavne s cestovaním, ale predpokladám, že raz dôjde aj na iné, zatiaľ dosť zanedbávané oblasti môjho života.

Ďakujem, že zaspal

Moja prvá cesta autobusom bez sprievodcu sa odohrala nečakane. Bolo to ešte v prvom ročníku na gymnáziu. Mal som ísť z Banskej Bystrice do Bratislavy na jeden kurz. Pôvodne som mal dohodnutého aj sprievodcu, ale ten zaspal. Na kurz som bol prihlásený, navyše to bolo v tom čase pre mňa veľmi dôležité, takže neísť do Bratislavy a vyhovoriť sa napríklad na chorobu neprichádzalo do úvahy. Takže chceš nechceš, ideš sám. Pri prvej ceste som spoznal jednu pani psychologičku, s ktorou sme sa počas cesty a aj krátko po nej rozprávali. V Bratislave som vystúpil a tam už so sprievodcom pokračoval na univerzitu. Odvtedy som cestoval do Ružomberka, do Vranova nad Topľou alebo do Levoče sám.

Za čo vďačím Michaele Musilovej?

Meno našej známej slovenskej astrobiologičky asi poznáte. Keď som si s ňou dohadoval stretnutie, myslel som si, že Demänovská Dolina je súčasťou Liptovského Mikuláša. Scenár bol jasný. Banská Bystrica – Liptovský Mikuláš priamo autobusom. Potom taxíkom do časti Demänovská Dolina. Ukázalo sa však, že také jednoduché to nebude. Cesta taxíkom z Dolného Kubína do Demänovskej Doliny stojí v ideálnom prípade 20 eur, čo značne prevyšovalo môj rozpočet. Ako možné riešenie sa ukazovalo ísť autobusom. Jediná prekážka bola nájsť správne nástupište. Na autobusových staniciach sú však vždy nejaký ľudia, takže nakoniec to vôbec nebol taký problém. Od stretnutia s Michaelou Musilovou sa neobmedzujem len na priame autobusové spojenia, ale bez problémov si viem predstaviť cestu z Banskej Bystrice do Piešťan s prestupom v Trenčíne.

Čo ďalej?

Možnosti môjho ďalšieho rozvoja sú prakticky neobmedzené. Za normálnych okolností by som si mohol veci preveriť a dostatočne sa na ne pripraviť. Lenže kým ma nepritlačia okolnosti, jednoducho sa mi nechce. Najbližšie by som chcel premyslieť samostatné cestovanie vlakom. Hľadať nástupištia a koľaje je už náročnejšie a nie som si istý, či sa mi podarí vždy nájsť niekoho, kto bude ochotný so mnou absolvovať cestu cez podchody. Nedávno som sa ale dočítal, že ŽSSK vraj poskytuje nevidiacim v podobných prípadoch asistenciu, treba sa len vopred nahlásiť. Musím to čím skôr vyskúšať a potom dám vedieť, ako to dopadlo.