Dôvodov, prečo som sa prihlásil na tanečnú školu je niekoľko: Náš triedny požadoval, aby sme mu na stuškovej neurobili hanbu. Niektorí už na tanečnú chodili, iní toto jeho rozhodnutie pustili jedným uchom dnu a druhým von, no a ja som bol zvedavý, či sa dokážem naučiť tancovať a tak som sa prihlásil na krúžok s výstižným názvom „Tanečný mix“.
Na tento školský krúžok chodí napodiv viacej chlapcov ako dievčat.
Kým vidiaci zvyknú všetko „odkukať“, u mňa je to trochu zložitejšie. A keď nestačí slovný popis, musím si niektoré kroky ohmatať, prípadne učiteľka prekladá moje nohy a ja sa snažím zapamätať si jednotlivé pozície. Nie je to jednoduché a myslím, že tanečník alebo choreograf zo mňa nikdy nebude. Keď už človek vie viacero štýlov, dajú sa niektoré kroky využiť pri učení sa iného štýlu. Zatiaľ som sa naučil valčík, polku, viedenský valz no a najťažšia pre mňa bola čača. Vždy, keď sa naučíme nový štýl, tancuje každý sám a bez hudby, aby sa mu to „dostalo do nôh.“
Priestor nie je príliš členitý a zatiaľ sa mi nestalo, aby som pri tancovaní do niečoho narazil. Samozrejme, čiastočne na to dohliada aj moja tanečná partnerka. Väčšinou je to samotná „učiteľka“, aj keď jej tento prívlastok vôbec nepristane. Má na starosti akcie od výmyslu sveta a nie nadarmo ju všetci voláme „slečna kreatívna“. Podaktorí (vrátane mňa) jej vymysleli aj ďalšie celkom nápadité prezývky ako napr. slečna reaktívna či Lucia revolúcia.
Samozrejme tancujem aj s inými dievčatami. Rozdiel je v tom, že ma neupozorňujú na držanie tela a podobne. Zatiaľ som nemal dôvod vzdať to a podaktorí vravia, že mi to celkom ide. Pravdupovediac si teraz ani nespomeniem na nejaký ten kritický názor. Pripúšťam, že ma možno nekritizujú z ľútosti. Aj keď ma to celkom baví, myslím, že to využijem nanajvýš tak na nejakých rodinných oslavách.
Slečna kreatívna (vlastným menom Lucia) ma zatiahla tak trochu aj do divadla. V domove dôchodcov sme hrali zmodernizovanú popolušku. Podobalo sa to kreslenej rozprávke, v ktorej sa vôbec nerozpráva. Pre každú časť však bola charakteristická pieseň. Hneď na úvod bola scéna, kde sa popoluškina sestra parádi a text piesne bol „farbičky čarbičky, zo sebou mám stále, čo sa mi nepáči po svojom prečmáram.“ V tejto scénke som hral holuba, no a aby sa mi takto s hlavou v oblakoch niečo nestalo, bola tam aj holubica, ktorá ma viedla.
O tom, že tancovať alebo robiť divadlo sa dá hoci aj bez zraku svedčí aj zahraničný projekt Who is the blind. V Macedónskom Ohride sa na jeseň roku 2002 stretlo 8 nevidiacich z rôznych krajín. Jeho hlavnou ideou bolo spojenie umenia a nevidiacich ľudí. Ani na Slovensku nezaostávame. Lektorka Jana Dudinská učí 8 nevidiacich žien z Levoče brušné tance. Slová lektorky celkom nestačia, preto si ju nevidiace dámy jednoducho ohmatajú. Ich ruky si doslova prečítajú, s ktorou časťou tela lektorka presne pohybuje. Potom to kopírujú. Na brušné tance s nimi chodí aj ich vidiaca kamarátka.
Aj toto je dôkaz toho, že nič nie je nemožné. A hoci sa nám často zdá, že by sme to nezvládli, niet nad vlastnú skúsenosť.
Lumen.sk