Michal Homola – škola i formula

Michal Homola je z Trnavy a od septembra minulého roka integrovane študuje na gymnáziu. Ale súčasťou kolektívu vidiacich rovesníkov bol už v prvej triede na základnej škole.

„Na základnú školu som nastúpil ako bežný žiak bez zrakových problémov. Zrak sa mi začal rapídne zhoršovať práve v prvej triede. Keďže som často chodil po doktoroch, po piaty ročník som sa učieval doma.“
Michalovou spoločníčkou i učiteľkou bola babka. Neskôr, keď sa už začal učiť spolu so svojimi rovesníkmi, mu babka robila asistentku.
„Písala mi poznámky, pri písomkách som jej diktoval odpovede.“
– Pomáhala ti niekedy pri písomkách?
„Niekedy mala také tendencie, ale nemal som to rád, lebo keby to niekto začul, mohli by si hovoriť, že mám dobré známky, lebo mi pomáha babka.“
– Kedy si sa naučil Braillovo písmo?
„Ešte na prvom stupni. Učila ma to pracovníčka únie, ktorá ma neskôr učila aj písať všetkými desiatimi. Ale Pichtov stroj som nevyužíval. Napríklad diktáty som písal doma na počítači. Niekto mi diktoval, potom som to vytlačil a odovzdal.“
Z Michalovho rozprávania vyplýva, že mu personál v škole úplne dôveroval. Zaujímalo ma však, kedy začal používať kompenzačné pomôcky.
„V siedmom ročníku som si začal poznámky písať do Braille’n speaku. Písal som na ňom aj diktáty na hodinách a vytláčal som ich doma. Ale testy som stále písal za pomoci asistentky, alebo som odpovedal ústne.“
– Využíval si asistentku na všetkých predmetoch?
„Jedine na angličtine nie, lebo nevedela čítať po anglicky.“
– Ako ti pomáhala pri matematike, fyzike a chémii?
„S matematikou som nikdy nemal problém. Dokázal som počítať z hlavy, nepotreboval som to mať napísané. Napríklad keď mi asistentka prečítala príklad, povedal som jej, že to idem upraviť na spoločného menovateľa a ona mi prečítala všetkých menovateľov, čo boli v príklade. Pri fyzike a chémii sme na znázornenie používali Euro obaly a podložku na myš.“ (Možno si pamätáte fólie, na ktoré sa kreslilo guľôčkovým perom na špeciálnych základných školách. Nakreslený obrázok sa dal potom vyhmatať. Podobný efekt sa dá dosiahnuť aj keď sa kreslí na Euro obal, do ktorého sa zasunie podložka na myš.)
– Dokázal si vypočítať rovnaké množstvo príkladov ako tvoji spolužiaci?
„Niekedy im to trvalo dlhšie ako mne.“
– Odkedy používaš matematický editor LAMBDA?
„Začal som ju skúšať v deviatej triede a teraz na gymnáziu ju už aj aktívne používam.“
– Bolo pre teba lepšie robiť matematiku prostredníctvom asistentky?
„Nie, lebo mi niektorí neverili, že mi nepomáha pri písomkách.“
– Ako si robil Monitor 9?
„S asistentkou, ale mali sme dozor, takže nikto nemohol pochybovať o tom, že sme to robili čestne. Keď som jej povedal, že tam má byť A, tak musela zakrúžkovať A.“
– Mal si zadania v Braillovom písme?
„Nie, ani som nechcel, lebo ja si s Braillovým písmom až tak netykám. Nikdy som ho až tak nepoužíval ani nepotreboval. Možno som bol naň aj trochu lenivý.“
– Monitor si však zvládol naozaj excelentne. Matematiku na sto, slovenský jazyk na 95 percent. Na gymnázium ťa prijali bez prijímačiek. Ako si už povedal, s Brailovým písmom sa nekamarátiš. Na gymnáziu však používaš hmatový displej.
„Čítanie krátkych textov mi nerobí problém. Ale braillovský riadok využívam hlavne na matematike, tam mi zjednodušuje prácu.“
– Aj na strednej škole máš asistentku. Ako ti pomáha?
„Učil som sa orientovať po budove školy, ale niektoré trasy ešte nezvládam. Pomáha mi pri presunoch po škole a pri ceste do a zo školy. No a na hodinách mi niekedy zapisuje – keď sa píšu poznámky a učiteľka napíše na tabuľu nejaké cudzie slovo, ktoré sa ináč číta a ináč píše.“
– Na strednej škole používaš notebook. Ako sa zmenila interakcia s vyučujúcimi pri písomkách?
„Vyučujúci mi dá zadanie na USB kľúči, ja ho vypracujem a odovzdám. Ale na nemčine odpovedám ústne.“
– Mal si na základnej škole sprístupnené učebnice?
„Podarilo sa mi zohnať len chémiu z podporného centra. Takže mi z učebníc musel vždy niekto čítať.“
– A ako je to na gymnáziu?
„Zástupkyňa na začiatku roka povedala, že učebnice zoženú a že sa spoja s podporným centrom. Ale zatiaľ knihy nemám.“
Treba však povedať, že Michal je na jednej lodi spolu so svojimi spolužiakmi, ktorí tiež – s príchodom školskej reformy – nemajú všetky učebnice, ktoré by potrebovali.
– Skús porovnať kolektív na základnej a na strednej škole.
„Na základnej škole sa to s pribúdajúcimi rokmi menilo k horšiemu. V piatom ročníku so mnou nemal nikto problém, kamarátil som sa prakticky s celou triedou, v šiestej triede takisto, ale potom sa to už zhoršovalo. Myslím si však, že to nebolo spôsobené mojím zrakovým postihnutím, ale skôr tým, že celý kolektív sa pomaly rozpadal. Ale moji najlepší kamaráti zo základnej školy sú aj teraz so mnou v triede. Na gymnáziu sme lepší kolektív. Našiel som si tam aj nových kamarátov.“
– Cvičíš na telesnej výchove?
„Nie. Od lekára to nemám zakázané, ale snažím sa ten čas využívať na robenie úloh.“
– Čo robíš, keď sa práve neučíš?
„Zvyknem „četovať“, prípadne surfujem po internete, alebo počúvam hudbu.
Okrem toho hrávam šach, sledujem formulu 1 a jazdím s tatom na tandeme.“
– Ako sleduješ dianie formuly 1 v televízii? Máš vlastného komentátora, alebo ti stačí ten televízny?
„F1 som pozerával ešte pred tým, ako som stratil zrak. Ešte si to aj dosť pamätám. No a nemohol som predsa nechať formulu tak. Bol som totálny fanúšik Michaela Schumachera. Komentovanie v TV je dostatočné, aby som mal prehľad, čo sa deje. Ak je tam niečo, čo nepovedia, okomentuje mi to môj tato, ktorý formulu tiež pozerá. Nie je až také náročné sledovať to aj bez obrazu. Istý čas som dokonca musel pozerať každé preteky, keď bol boj o titul. Bolo mi jedno, či je noc alebo ráno. Hlavne, že Schumacher vyhrával.“
Michal ešte pred tým, ako nastúpil na Gymnázium Jána Hollého v Trnave, reprezentoval svoju školu v olympiádach z matematiky a angličtiny. Na matematickej vyhral a na olympiáde z angličtiny získal tretie miesto.
„Test na olympiáde z angličtiny som vypracovával za pomoci jednej z porotkýň,“ dodáva so smiechom.
– Aké sú tvoje ambície a v čom vidíš svoje uplatnenie?
„V jazykoch. Chcel by som študovať prekladateľstvo v Bratislave.“
Michala a jeho rodičov špeciálne školy pre nevidiacich neoslovili. Teraz, keď už má čo-to za sebou, však môže posúdiť, čo mu integrácia vzala, ale aj v čom ho, naopak, obohatila.
„Začnem tým, čo mi vzala. V prvom rade Braillovo písmo, ktoré neviem až tak dobre, ale aj iné zručnosti, ktoré tí, ktorí chodili do špeciálnej školy, zvládajú lepšie ako ja. A ešte aj to, že poznám málo zrakovo postihnutých. Na druhej strane bolo dobré to, že keď som prišiel na strednú školu, nemal som problém začleniť sa, nepocítil som oproti základnej škole žiadnu zmenu.“