Diaľka nie je prekážkou

O dedinke Žalobín som prvýkrát počul od svojej terajšej priateľky Simonky.
Vtedy sme ešte obaja chodili na základnú školu v Levoči. Simonka bola siedmačka a ja deviatak. Je to vlastne láska na prvé počutie. Oboch nás zaujíma literatúra, história a hudba. Spoločné máme aj to, že neobľubujeme prírodné vedy. Na základnej škole nás ako dvojicu učitelia a vychovávatelia brali rôzne. Jedni nás podporovali, druhí zaryto protestovali. Spomínam si, ako som sa raz jednej vychovávateľky na dievčenskom internáte opýtal, či môžem ísť za Simonkou. Zároveň s jej prísnym „nie!“ sa z druhej miestnosti ozvala ďalšia pani vychovávateľka: „Môžeš, veď sa už dlho nebudete vidieť.“
V septembri som začal chodiť na gymnázium do Banskej Bystrice a Simonka naďalej zostala v Levoči. Pre oboch to bolo ťažké, stretávali sme sa naozaj málo. Napriek tomu náš vzťah trvá už tri roky.
Prvýkrát po mojom odchode z Levoče sme sa stretli po roku na súťaži v priestorovej orientácii. Konala sa v Jasení, kde teraz bývam. Toto stretnutie trvalo tri dni a potom znovu nastal čas dlhých telefonátov a listov. O rok nato sme sa stretli na Dňoch Mateja Hrebendu, kde sme dostali prezývku Rómeo a Júlia. Tu sme sa rozhodli, že sa pokúsime prelomiť ľady a cez prázdniny sa stretneme u nej. Podarilo sa to napodiv bez ťažkostí, ani jedna strana sa nebránila. Mama ma však v obave, že sa nevrátim domov, objednala u zubára, takže moja návšteva u Simonky trvala len sedem dní.
Je pondelok, sedím v autobuse a smerujem na Zemplín – do Žalobína. Táto dedinka pred dvoma rokmi oslávila 555 rokov prvej písomnej zmienky a má okolo 700 obyvateľov. Mne sa však hlavou ženú iné myšlienky. Prenasledujú ma obavy z toho, ako zapadnem do „Júliinej“ rodiny, ale takisto sa veľmi teším. Starosti mi robí najmä jej mama, s ktorou som sa raz rozprával, keď som Simonke kúpil telefónny kredit. Vtedy sa mi videla veľmi prísna a dlho som nemohol uveriť, že na takéto stretnutie vôbec pristala. Vo Vranove nad Topľou stretávam Simonku, jej maminu a deväťročnú sestru. U nich doma ešte spoznávam mladšieho brata Michala, otca a babku. Strach pomaly opadáva, so všetkými som vychádzal dobre.
Zúčastnil som sa aj na rodinnej opekačke. Otázky vzdialených príbuzných neboli ničím zvláštne – odkiaľ si, kde študuješ… Prekvapilo ma však, že o mne vedeli ako o „bývalom spolužiakovi“. Je pravda, že keď sa ma ľudia pýtajú na Simonku, náš vzťah sa mi konkretizuje ťažko. Ale keď už musím, Simonku označujem ako priateľku, lebo frajerka sa mi javí ako archaizmus, čo je však horšie, pri tomto slove sa zvyknem červenať.
Jediná vec z tohto žalobínskeho pobytu, na ktorú sa azda môžem žalovať, bola Simonkina sestra Laura, ktorá nás niekedy svojou prítomnosťou otravovala. Michala som vídal menej, lebo chodil na brigádu a keď aj bol doma, zdržiaval sa vonku – nosil drevo a podobne.
Väčšinu času sme trávili rozprávaním sa. Napriek tomu, že spolu telefonujeme denno-denne asi dve hodiny, stále si máme čo povedať. Okrem toho som sa zapojil aj do domácich prác, čo je u mňa dosť nezvyklé, doma táto parketa patrí výlučne mame. „Júlia“ od septembra už tiež chodí na gymnázium, a tak sme sa trochu venovali aj počítačom. Aj keď som veľa času strávil na východe, niekedy som mal problém dohovoriť sa. Simonka sa vždy pridŕžala spisovnej slovenčiny a vraj to robí vždy, aj keď nie som u nich na návšteve.
Hoci láska na diaľku nie je ideálna, nemyslím si, že by bolo lepšie to skončiť a nájsť si nejakú inú. A hoci Simonka je teraz na novej škole, prípadných sokov sa neobávam. Za tie tri roky si u mňa vybudovala veľkú dôveru.
Cez prázdniny sme sa stretli ešte raz, tentoraz Simonka navštívila mňa. Situácia však nebola taká jednoduchá. Jej rodičia, ktorí boli najprv zhovievaví a ústretoví, sa začali obávať. Polienko do ohňa prihodili náhodní dedinčania, ktorí si začali kadečo povrávať. Neskôr pribudla aj obava z toho, že by mala Simonka po prvýkrát cestovať sama autobusom. Najviac sa však jej rodičia báli, že budeme celé dni sami bez dozoru, lebo moji rodičia celé dni pracujú. Už to vyzeralo tak, že sa v auguste ani nestretneme. Napokon moja mama Simonkiných rodičov ubezpečila, že sa nemajú čoho obávať. A tak Simonka predsa len nastúpila na autobus do Bystrice, ktorý na polceste dostal defekt. Všetko dobre dopadlo a aj toto druhé prázdninové stretnutie sa vydarilo.
Prečo to všetko vlastne píšem? Snáď preto, že sa mi po dlhom čase podarilo stretnúť sa so svojou láskou. A možno to bude aj výzva pre tých, ktorí prežívajú niečo podobné, i keď tu mnoho rád, „ako na to“, nenájdete. A ak sa spolu so mnou pýtate, ako sa to bude vyvíjať ďalej, môžem povedať len toľko, že by sme sa chceli naďalej stretávať. Teraz to už bude o čosi jednoduchšie. Takže aj tu platí to známe – najťažšie je začať.