Stojím na autobusovej zastávke v Ružomberku. Čakám na autobus a bezmyšlienkovito ťukám do telefónu. Zrazu ma po pleci poklepe čiasi ruka a podáva mi mincu. Okamžite sa preberám z letargie a snažím sa žene vysvetliť, že naozaj peniaze nepotrebujem.
Diskusia dopadne v môj prospech a dve eurá ostanú majiteľke. Len sa zamýšľam, či naozaj vyzerám tak zle, alebo na vyvolanie súcitu stačila biela palica.
Podobných prípadov by sa našlo niekoľko. Pred pár rokmi sme sa s partiou vybrali na menšiu turistiku. Zapadli sme do reštaurácie a objednali sme si. Každý pitie a niečo pod zub. Bolo nás asi šesť, všetko nevidiaci a slabozrakí. Keď prišiel čas zúčtovania, dozvedeli sme sa, že účet zaplatil neznámy darca. Protestovať sa nedalo. A tak sme v ten deň obedovali zadarmo.
Táto situácia sa opakuje v zmrzlinárni na námestí v Banskej Bystrici. Zopárkrát mne a snúbenici majiteľ venoval zmrzlinu zadarmo. Jednému nevidiacemu kamarátovi zas pani, ktorá predáva langoše, vždy povie, že je stý zákazník v poradí. To už znie ako dobrý marketingový ťah.
Zaujímavá príhoda sa mi udiala do tretice celkom nedávno. So snúbenicou Ivkou sme boli v papiernictve nakúpiť pár drobností. Zo skladu sa vynorila staršia pani s otázkou, kde mám psa. Vysvetlil som jej, že psa nemám a že si ma asi s niekým pletie. Pani sa vytratila a zdalo sa, že celá vec je vyriešená. Vzápätí sa však vrátila so slovami: „Tu máš dve eurá na limonádu.“ Peniaze mi nástojčivo podávala, a tak sa k vysvetľovaniu mojej finančnej situácie pridalo aj cúvanie do uličky pomedzi regály. Nakoniec som si peniaze nevzal, ale pani sa hnevala. Vraj, ak nechcem limonádu, mohol som si kúpiť trebárs cukríky.
Využívam pomerne dosť výhod, medzi ktoré patrí napríklad invalidný dôchodok a cestovanie vlakmi zadarmo. Protiví sa mi však brať drobné finančné dary od ľudí, ktorí na tom môžu byť často aj horšie ako ja. Už som dokonca rozmýšľal aj nad tým, že nabudúce peniaze zoberiem a venujem ľuďom bez domova.
Lumen.sk