“Prívetivosť je signál, ktorý dokážu aj hluchí počuť, aj slepí vidieť” (Mark Twein)

Prívetivosť, to je ako keď sa deti hrajú na potápačov. Snažia sa ponoriť čo najhlbšie a vydržať podvodou čo najdlhšie. Prívetivosť vychádza z vnútra človeka, z hĺbky jeho srdca, kam nevidí ani chirurg pri operácii. Byť prívetivý znamená byť dobrý plavec, neutopiť sa, a prípadne pomôcť ostatným – ak sú horšími plavcami – aby sa neutopili.
Mám rád ľudí, ktorí sú prívetivý. Dobre sa mi s nimi komunikuje a zväčša si rozumieme. To, či je človek prívetivý sa ukáže najčastejšie v náhodných situáciách. Pri ceste autobusom, v dlhom rade v obchode, alebo v reštaurácii. Taký človek sa na mňa možno usmeje, alebo sa na mňa pekne pozrie. Ľudí však nehodnotím podľa mimiky ich tváre. Jasnejší obraz o človeku si urobím, keď sa s ním začnem rozprávať. Takto viem lepšie nazrieť do jeho vnútra. Ak sa opýtam náhodného cestujúceho na číslo nástupišťa a on mi len tak akoby mimochodom len niečo odvrkne, alebo sa na mňa osopí, nech ho neotravujem, o prívetivosti nemôže byť ani reči. Možno sa zle vyspal, pohádal sa s manželkou, alebo mu práve ušiel autobus. Za normálnych okolností sa takto nespráva, ale dnes má zlý deň. Prívetivosť odišla na dovolenku. Môžem povedať, že častejšie stretávam prívetivých ľudí. Najviac ma vie potešiť, ak sa z náhodného stretnutia vykľuje dlhšý rozhovor. Nezáväzný, nevtieravý, možno len tak o všetkom a o ničom. Jednoducho taký, pri ktorom mám dobrý pocit.
Horšie je to s ľuďmi, ktorí sú neochotní. Niekedy sa zamýšľam, prečo sú takí. Dokážem pochopiť človeka, ktorý má práve dnes zlý deň a preto sa mračí a nevrlo pozerá na všetkých a na všetko. Ale ak niekto takto žije celý život, akú môže mať radosť zo života? Toto sa mi nepodarilo zistiť, lebo neprívetivý človek mi to za nič na svete neprezradí. Rovnako sa mi nepodarilo zistiť, ako v namosúrenom a ustavične nervóznom jedincovi nájsť čo i len štipku prívetivosti. Možno sa títo neprívetivci a namosúrenci naučili tomuto svojmu remeslu od iných, ktorí boli k ním rovnako neprívetiví, ako sú oni teraz. Alebo majú pocit, že každý sa má starať o seba, o svoje problémi a podľa toho sa aj správajú. Riešia si svoje každodenné problémi, iní ich nezaujímajú. V mysli sa mi však vynára otázka, ako môžu takto žiť? Ako sa asi cíti pani, ktorá bola jedného dňa na plavárni, spokojne si plávala, keď zrazu pocítila na chrbte dotyky neznámeho muža. Vyrútila sa naňho so spŕškou nadávok, netušiac, že dotičný pán nevidí. Áno, nemohla to vedieť. Nemohla vedieť, že jej nechce zle, ale prečo hneď tie urážlivé slová? Ľudia sa stávajú neprívetivými práve vtedy, keď konajú zbrklo, neuvážene, podráždene a v afekte.
Poznám však aj takých, ktorí sú až prehnane ústretový, ba priam dotieraví. Na takých nezaberajú ani čarovné slovíčka „nie, ďakujem, Nepotrebujem…“ zbaviť sa takého človeka je ťažšie, ako vyliečiť sa z chrípky. Tu nezaberie žiadne antibiotikum, snáď len rýchle nohy. Znovu mám po ruke jeden príklad z praxe. Nevidiacemu kamarátovi sa prihovoril človek, ktorému nebolo hodno dôverovať, už len preto, že bol – ako sa hovorí – spoločensky unavený. Sveto-svete trval na tom, že s ním počká, kým vlak nepríde, aby ho niekto náhodov neokradol. A tie reči, že veď aj Abrahám si kedy-tedy vipil, a že policajti sú jeho kamaráti…
Najlepšie je podľa mňa ísť vydláždenou zlatou strednou cestou. Teda nebyť ani nevlý, ale zase ani príliš dotieravý. Byť taký, aby ľudia predomnou neutekali. Snažím sa byť taký, ale vynárajú sa mi spomienky, kedy som ani ja nebol prívetivý. Niekedy to naozaj nejde z rôznych dôvodov. Ale vyhovárať sa na zlú náladu sa tiež nedá do nekonečna. Aj ja si musím vstúpiť do svedomia a prehodnotiť svoje doterajšie správanie. Na minulosti už nič nezmením, ale môžem ovplyvniť budúcnosť.

Prívetivosť je signál. Vnímame ju všetci, hoci každý trochu inak. Nepotrebuje inžinierske siete, ani optické káble. Šíri sa medzi nami, šírime ju my. Aj keď občas mutuje a stáva sa z nej úplný opak – neporozumenie, mračiaca sa tvár, či vyhýbavá odpoveď, predsalen je ešte stále tu. Dôležité je, aby nedošlo k výpadku siete a aby sme sa nedostali mimo pokrytia a aby ju naozaj aj hluchí počuli a slepí videli.

Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.