ICC 2007 alebo malá výprava – veľké dobrodružstvo

Aj tento rok mali mladí počítačoví nadšenci možnosť zúčastniť sa na medzinárodnom tábore zameranom na počítače a komunikáciu – ICC. Hostiteľskou krajinou bolo Fínsko, konkrétne mesto Espoo a tamojší Arla institute, čo je rehabilitačné stredisko pre zrakovo postihnutých a hluchoslepých a v lete slúži aj ako hotel. Slováci sa toho roku zúčastnili len na prvom turnuse, ktorý je určený pre mládež vo veku 15-17 rokov a konal sa od 23. do 30. júla.

Kým som sa dostal až do Fínska, najprv som v nedeľu poobede nasadol na autobus do Bratislavy. Tam ma už čakala pani Mendelová – milá pani, ktorá vedie Podporné centrum pre ZP študentov v Bratislave. Prespal som u nej a ponúkla ma aj výdatnou večerou.
V pondelok sme vstávali okolo štvrtej. Stihol som sa naraňajkovať a prvý raz som pil čierny čaj s mliekom. Mendelovci zatiaľ naháňali sršňa, ktorý im priletel cez balkón do kuchyne.
Kubo, syn pani Mendelovej, zozbieral celú posádku, takže okrem mňa už bol v aute aj ďalší účastník Marek Osrman a inštruktori Peter Lecký a Peter Teplický, ktorí boli počas ICC známi ako Peter and Peter two. Zaviezli sme sa do Viedne, odkiaľ sme leteli do Bruselu a odtiaľ do Helsínk. Let bol celkom príjemný. Jediný Marek letel po prvý raz a hneď mu aj zničili batožinu, takže sme zažili aj reklamačnú procedúru.
V tábore sme dostali 25-stranový braillovský dokument s denným režimom a jedálnym lístkom (v ponuke bolo vždy viacero jedál). Po večeri bol zoznamovací večierok. Rozdelili nás do dvojíc, v ktorých sme sa mali rozprávať a potom zreferovať, čo sme sa dozvedeli. Myslím, že všetkým štyrom nám to išlo v angličtine celkom dobre. Nasledoval hlavolam: Postavili nás na „lietajúci koberec“ a mali sme ho prevrátiť tak, aby strana, na ktorej stojíme, bola na zemi, pričom všetci museli stáť na koberci.
Nápisy na dverách boli v Braillovom písme, niektoré aj po fínsky. Napríklad suihku je sprcha. Zaujímavý bol tiež systém zamykania dverí. Zamkli sa totiž hneď po zavretí a bez kľúča sa dali otvoriť len zvnútra. Podarilo sa mi zamknúť si kľúč v izbe, no na recepcii vraveli, že to tam majú na dennom poriadku, hlavne ak si niekto nechá otvorené okno a dvere zabuchne prievan.
Počas ICC sme mohli navštevovať workshopy s rôznym zameraním, napríklad práca so zvukovým záznamom v programe Goldwave, vytváranie prezentácií v programe PowerPoint, ale aj športovanie, ručné práce, komunikácia a priateľstvo. Peter and Peter two viedli workshop o navigačnom systéme GPS. K dispozícii bolo dvesto zosieťovaných počítačov. Nerátal som ich, ale keď to organizátori hovorili, hádam to tak bolo. Každý účastník mal vytvorené vlastné používateľské konto, na ktoré sa mohol dostať z ktoréhokoľvek počítača. V každom boli čítače obrazovky alebo zväčšovače textu.
Večerný program bol každý deň pestrý. Zahrali sme si audiohry, stolný tenis pre nevidiacich a boli sme si obzrieť aj Helsinki. Zmrzlina je tam drahšia ako u nás, ale dávajú aj väčšie kopčeky.
V piatok sme mali exkurziu v Onele, čo je asi polhodinka cesty z Espoo. Dozvedeli sme sa o fínskom spisovateľovi menom Aleksis Kivi a taktiež niečo o tom, ako sa fínski nevidiaci učia matematiku. Predviedli nám rôzne pomôcky na vyučovanie zlomkov, geometrie a podobne. Zahrali sme si aj hru mólky. Na desaťmetrovej dráhe je rozostavených dvanásť drevených figúr očíslovaných od 1 do 12. Hráč hádže dreveným kolíkom. Ak trafí jednu figúru, získa počet bodov podľa jej čísla. Ak trafí viacero figúr, získa toľko bodov, koľko figúr zhodil. Hrá sa do 50 bodov. Ak hráč prekročí hranicu, napríklad má 48 bodov a ďalším hodom získa viac ako dva body, pokračuje v hre s 25 bodmi. Hra sa končí dosiahnutím rovných 50 bodov. Z našej zostavy vyhral Peter Teplický, lebo nemal na očiach klapky.
Napriek dlhým dňom sa náš pobyt krátil. Pre ostatných sa končil v pondelok, ale my sme odchádzali už v nedeľu, lebo Peťo Teplický nechcel chýbať na promócii svojho brata. Verejne sme sa so všetkými rozlúčili – predniesol som príhovor v angličtine.
Na letisko sme sa príliš neponáhľali, hoci nás domáci upozorňovali, že sme tam už dávno mali byť. Rad na letisku bol podozrivo dlhý, ale posúval sa dosť rýchlo. Konečne nám vzali batožinu, pani mala nejaké problémy s jej označovaním. A potom to prišlo. Dvadsať minút do odletu a kontrola uzavretá. Nepomohli hrozby ani prosby, skrátka, nestihli sme lietadlo. Mali sme dve možnosti – vrátiť sa do tábora na rozlúčkový večierok, alebo odletieť do Bruselu a prespať na letisku. Uvažovali sme aj nad možnosťou letieť z Bruselu do Prahy, ale to by sme museli kúpiť nové letenky. Vybrali sme si tú vzrušujúcejšiu možnosť a prileteli sme do Bruselu. Čakalo nás dvadsaťštyri hodín čakania. Ešte že nám v lietadle dali jesť.
Prvý raz som spal na letisku a poviem vám, bola to zábava, hoci vtedy som si to nemyslel. Pokúšal som sa zaspať kadejako pokrútený na stoličke. Celú situáciu nám spríjemňovali Íri, ktorým sa nepáčili moje biele ponožky v sandáloch.
Raňajkovali sme v kaviarni na letisku, v ktorej sme potom sedeli asi päť hodín. Hrali sme karty a nabíjali sme si telefóny. Čas pomaličky plynul, stihli sme všetky kontroly, a tak sme už konečne sedeli v lietadle do Viedne. Tam sa ešte Kubovi na aute pokazilo jedno zo svetiel, ale nakoniec sme šťastne došli do Bratislavy.
Toto ICC bolo naozaj jedno veľké dobrodružstvo.