Andrea Križanová je sympatické mladé dievča. Na prvý pohľad pôsobí trochu tajomne, no keď sa rozhovorí, dokáže rozprávať veľmi zaujímavo. Najprv vysvetlí kaplánovi, ako má prichystať počítač na najbližšiu prednášku a potom si vyhradí pätnásť minút pre náš rozhovor.
Andrea vyštudovala psychológiu na Prešovskej univerzite. Po dokončení doktorátu sa rozhodla ísť na misie do Afriky. Z misií sa vrátila v decembri minulého roka.
„Pre mňa je podstatná časť evanjelia, v ktorej sa píše, že strom sa pozná po ovocí. Po skutkoch človek pozná človeka. Ja som hľadala pravdu vo svojom živote a dospela som k tomu, že kresťanstvo je práve to, čo ma napĺňa a v ňom vidím zmysel života. Stále som však dostávala ale potrebovala som aj dávať. Na vysokej škole som chodila na geriatriu a neskôr som sa rozhodla ísť na misie. Spojilo sa to u mňa aj s tým, že rada cestujem.“
Misionári pred samotným vycestovaním do vybranej krajiny absolvujú ročný prípravný kurz.
„Stretávali sme sa u Saleziánov raz mesačne vždy cez víkend. Pripravovali nás po psychickej i po fyzickej a duchovnej stránke. Prichádzali tam dobrovoľníci z rôznych krajín, ktorí nám rozprávali svoje zážitky a skúsenosti. Počas toho roka sme sa dozvedeli o všetkých druhoch misií. Dávali sme sa dokopy ako partia ľudí. Tam som spoznávala, či naozaj chcem robiť misijnú činnosť a zároveň aj tí, čo nás pripravovali zisťovali, či sme pre to vhodný. Po polroku sa rozhodujeme, či chceme ísť na veľkú misiu, ktorá trvá od polroka do troch rokov, alebo na malú misiu – to sú dvojtýždňové tábory. Vyberáme si aj krajinu, do ktorej chceme ísť. Oboznamujeme sa aj so saleziánskou spiritualitou.“
Andrea odcestovala v júli do Kene. Robila tam psychologické poradenstvo a vyučovala učiteľov vývinovú psychológiu a pomáhala aj v detskom domove u jednej rehoľnej sestry.
– Ako vyzerá bežný deň misionára?
„Vstávali sme o pol šiestej. Mali sme ranné chváli, na ktoré sme radi chodili, aj keď sme niekedy boli veľmi unavení. Potom sme mali každý deň svätú omšu. Ja som pracovala v rehabilitačnom centre. Je tam základná škola, rehabilitačné centrum a pracujú tam aj terénny pracovníci. Zvyčajne tam misionári učia. Poobede sme sa vracali naspäť. Čakala ma fyzická práca – napríklad sme si samy ručne prali a varili. Večer sme šli pomáhať do detského domova. Vracali sme sa o pol ôsmej na večeru, umyli sme riad a o pol deviatej sme sa modlili ruženec.“
Cez voľné dni si Andrea vychutnala aj krásy, ktoré táto krajina ponúka.
„Bola som s deťmi na výlete v Mombase. Indický – najteplejší oceán. To je koralový oceán, pozorovali sme lode, videli sme modré korale. Sú tam biele, také panenské neporušené pláže. To bolo nádherné.“
– bola si tam celých šesť mesiacov?
„Áno, domov som sa nedostala a chýbalo mi to. Človek je v úplne inej kultúre a kým si zvykne na to nové, tak mu chýba to staré. Ale mali sme možnosti, komunikovali sme cez internet. Vždy keď som si pozerala naše fotky, prišla na mňa nostalgia. Zvyčajne to netrvalo dlho, lebo na to nebol čas. My sme tam mali byť predovšetkým pre decká, tak sme sa snažili venovať im a keď to na mňa prišlo, tak som si povedala, že som tu len polroka a nemôžem tu sedieť a rozmýšľať nad mojou krajinou, ale musím pracovať pre nich.“
Náš rozhovor sa pomaly blíži ku koncu. Andrea má prednášku pre študentov a tak sa jej ešte rýchlo pýtam, akí sú ľudia v Afrike.
„Podľa mňa sú jednoduchí a bezprostrední. Hoci majú ťažké príbehy a ťažké traumy, vždy sa usmievajú a zaujímavé je, že žijú normálne.“
Zvuk: Andrea Križanová na misiách
Príspevok bol zverejnený v Pulzrádiu a Rádiu Lumen
Lumen.sk