Zvyšky z výšky

Zatiaľ čo vy čítate tento článok, ja možno práve sedím na nejakej skúške. Študujem žurnalistiku v Ružomberku. Kým som sa prepracoval až sem, musel som si osvojiť niekoľko trás z priestorovej orientácie, zvyknúť si na občasné výpadky elektriny a internetu na internáte a pár ďalších vecí. Príjemne sa mi zvykalo na fakt, že semester namiesto druhého začína až dvadsiateho septembra a že na chodbe nedrnčí školský zvonček.

Ako prvé som začal odhaľovať zákutia internátnej izby. Jej rozmery sú takmer totožné s rozmermi mojej „detskej“ izby, lenže tu mám ešte dvoch spolubývajúcich. Miro študuje filozofiu, je bratranec mojej bývalej spolužiačky a vo voľnom čase športuje alebo pozerá filmy. Paľo je večný študent. Brno vymenil za Ružomberok a na izbu okrem seba priniesol aj veľký stolový počítač. Študuje vraj históriu, ale častejšie ho v izbe nachádzam za monitorom pri nejakom grafickom programe. A niekedy ho tam nachádza aj noc. Obaja sú veľmi ústretoví. rovnako ako moji spolužiaci. V ročníku nás je dvadsaťsedem. Spolužiačku Martinu poznám už dlhšie, lebo chodila do tej istej školy ako ja. Takže chodíme spolu do a zo školy a na začiatku som s ňou trávil dosť veľa času. Spolužiak Michal má veľmi hlasný prejav – používam ho ako „navigáciu“ pri hľadaní ostatných, keď si zabudnem pozrieť, v ktorej učebni máme hodinu. Na prednáške často sedávam s Kristínou. Veľmi dobre sa s ňou vyrušuje, lebo má vždy dobrú náladu. A keď ju práve nemá, pokúšam sa jej ju vylepšiť. Ale funguje to aj naopak. Často si „poslúži“ na môj účet vtipnou poznámkou, čo po jej vzore opakuje zvyšok triedy.
„Pred dvadsiatimi rokmi sme si posielali lístočky, dnes si píšete maily“, povedal nám raz jeden vyučujúci. Hlučné hodiny zo strednej školy vystriedali tiché prednášky, na ktorých okrem pedagóga najčastejšie počuť ťukanie do klávesnice. Ten, kto by čakal, že si vzorne všetci píšu poznámky by sa dočkal len úsmevu v podobe :-).
Úsmev som asi aj ja vyčaril na tvári jedného doktoranda, keď som v mene triedy celý víkend cez maily vybavoval presunutie hodiny na iný termín a potom som na hodinu v zmenenom čase zabudol prísť. Rovnako vtipne, hoci s horkou príchuťou som prišiel aj k svojmu prvému FX. Na žurnalistické žánre sme si mali prečítať asi sto strán z Aristotelovej Poetiky. Text sa mi podarilo celkom rýchlo zohnať v elektronickej forme, ale k jeho čítaniu som sa neprinútil. „Viete, ja som sa na to vykašľal“, odpovedal som na otázku, či môžem odpoveď z testu odoslať mailom. Vyučujúca sa pobavene zasmiala, ale zlá známka ma aj tak neminula.
Samostatnú kapitolu môjho vysokoškolského života tvorí priestorovka. Vždy v pondelok a utorok mávam hodiny priestorovej orientácie, kde sa učím rôzne trasy. Najhoršie bolo obdobie, keď som sa odhodlával sám niekam vyraziť. Vždy som si radšej našiel niekoho, kto ma odviedol. Napokon som sa konečne odhodlal. Párkrát som aj zablúdil. Na zasneženej ceste do hotela, v ktorom zvyknem jedávať som stretol Simonu, ktorá mi ukázala správny smer a doviedla ma až k dverám hotela. Dvere ma však nečakane prekvapili na ceste do mojej izby na internáte. „Osadili sme ich cez víkend“, vysvetlila mi vrátnička, ktorá postrehla moje zdesenie, keď som na známej trase objavil dvere, ktoré tam pred tým neboli.
Okrem učenia sa na dejiny cirkvi a teóriu médií, či písania článkov na ročníkovú prácu som sa prebojoval aj do nášho univerzitného rádia. Jazyk som si takmer dolámal na slovnom spojení „Juro neruj Jura“. Vo voľnom čase občas zájdem do Univerzitného pastoračného centra, kde sa konajú rôzne prednášky s kresťanskou tematikou. Dá sa povedať, že študentský život si užívam so všetkými jeho pre a proti.