Tomove šibalstvá

Huncút a srandista – asi takto by sa dal v krátkosti charakterizovať môj bývalý spolužiak Tomáš.

Medzi „hviezdy“ základnej školy nepatril preto, že bol najvyšší z triedy a pokúšal sa chodiť na karate (jedna pani vychovávateľka ho raz aj zaviedla na jedno také cvičenie, ale potom ho to prešlo), ale hlavne kvôli tomu, že nechýbal pri žiadnej vylomenine. Kto nepoznal Tomáša a jeho nápady, nebol „in“.
Roky pribúdali a z Tomáška sa stal Tomáš. Teraz už druhý rok študuje na Strednej zdravotníckej škole v Banskej Bystrici. Keďže nepatrí medzi tých, ktorí hádžu sekeru do žita, ani na novej škole nezanevrel na pestvá a huncútstva od výmyslu sveta. Asi aj kvôli tomu sa začlenil do kolektívu svojich spolužiakov alebo spolubývajúcich v internáte. Medzi jeho prednosti patria siahodlhé maily a to, že je „ukecaný“ (ešte viac ako ja – a to už je čo povedať).
Jeho najobľúbenejší sviatok je Veľká noc. Usudzujem tak, lebo veľmi rád oblieva spolužiačky, a to nie len tak hocičím, ale masážnou emulziou. Zaujímalo by ma, ako sa to perie. Na druhé miesto v jeho rebríčku by som zaradil ohadzovanie sa. Je úplne jedno, čím: krieda, papierové gule, náradie z chemického laboratória…
Venuje sa aj recitácii. Má dve teórie – chlieb je najzdravší a hádať sa je zdravé. Na základnej škole sa venoval bylinám, dnes mu treba častejšie pripomínať, že fajčenie škodí zdraviu a alkohol tiež.
Nedá mi nespomenúť, že sa kvôli nemu jeho profesorka nemčiny naučila Braillovo písmo. Po večeroch mu vypracúva zadania a píše ich na Pichtovom stroji. Ostatní profesori mu posielajú zadania mailom.
O integrácii sa toho popísalo naozaj dosť. Málokto sa však venuje vzťahu medzi nevidiacim a jeho spolužiakmi. Netvrdím, že ak sa chce niekto zaradiť, mal by si brať za vzor Tomáša, chcem len poukázať na jeden zo spôsobov a možno aj na to, čo našich vidiacich spolužiakov priťahuje.