Do KGŠM pamätníka

Taký pamätník, to je perfektný vynález. Škoda len, že meno vynálezcu nepoznáme. Maturanti si navzájom píšu do pamätníčkov. Niektorí sa zmôžeme na klišé typu „nikdy na teba nezabudnem“, iní pridajú úprimné spomienky. A tí umelecky založení neváhajú a nakreslia, alebo aj vystrihnú vám niečo, čo vás vystihuje, alebo čo vám bude vášho spolužiaka pripomínať.
Pri písaní do pamätníkov mojich spolužiakov ma prepadla nostalgia. Vynárajú sa spoločne prežité chvíle, zážitky, výlety. Pri písaní do pamätníkov mojich spolužiakov zrazu dostávam nápad. Čo keby aj naša škola mala svoj pamätník? Taký, do ktorého by sme písali tak od srdca – čo sme tu prežili, čo nás tu potešilo, ale aj sklamalo. Pravdaže celkom dobrovoľne. Predstavte si tie strany plné žiackych rukopisov, spomienok a vyznaní. No nebolo by to úžasné?
Zatúžil som napísať do KGŠM pamätníka. Časové znamenie v mojej hlave nečakane spustilo rozhlasovú hru. Stereofonickú, presnejšie 3D. V ľavom kanáli počuť kroky, niekto kráča hore schodmi. V pravom tlmene počuť spevácky zbor. Nácvik je v plnom prúde.
Zrazu strih. Ocitám sa v kaplnke. Čierne a biele klávesy. Lacova Gitara, Jančiho husle, Dankin klarinet, bicie profesora Haľáka, Mirkina flauta a do toho všetkého spev Javorčiat. Úžasná harmónia. A kázne Otca Martina, plné myšlienok, príhod a posolstiev. Otca Martina vystriedal o čosi nižší Otec Boris. Ale úroveň kázní ostala. A typický „otcovský humor“ tiež.
Zvonček, ktorého zvuk tak trochu pripomína zvonenie telefónu oznamuje začiatok hodiny. Na poslednú chvíľu dorábam domácu úlohu. Nestíham. A čo, aj tak to nebude kontrolovať, teda aspoň dúfam. Triedny má dnes dobrú náladu, dokonca nám zarecitoval: „Čo to šuští? Čo to zvoní? Vzduch je plný krásnych vôní. A stromček sa ligoce, zasa sú tu Vianoce.“
A naozaj. Vzduch preťala vôňa kávy. „Helou!“ Do triedy vošla vždy vysmiata, ale stále unavená profesorka angličtiny. Mať tak jej trpezlivosť, to by bolo. A jej ochota tuším tiež nepozná hraníc. Nasleduje retrospektíva – čítam si jeden z jej mailov: „Ak ste neboli na poslednych hodinach, na ktorych sme brali Man and Nature, pridite si po papier so slovickami, ak chcete, mozete si v skole prefotit. Ak by ste cokolvek potrebovali, viete, kde ma najdete. Uspesne ucenie prajem.“
„Neviete, kde je pán profesor Bečka? Už tu čakám asi päť minút.“ „Už idem, zahovorili ma terciáni!“
Vysielanie školského rozhlasu sa odohráva v provizórnom štúdiu. Malí sekundáni už čakajú v rade a dohadujú sa, kto koho kedy pozdraví. Tí krpci majú riadnu výdrž. Keď odídem, určite sa zmocnia všetkého vrátane zvukára a rozhlas bude len a len ich.
A teraz šup šup na fyziku. „Zlatíčka, je tu niekto, kto chýba?“ Hluk v triede je priveľký. Nepomáha ani normalizácia, ani hard limiting. Amplitúda hlasitosti vyskočila do červených čísel. Namiesto poznámok si zapisujem výroky. „Disperzia nemá nič s Perziou vy hnusáci!“ Keby tak chŕlila pomalšie, nestíham si to všetko písať.
Nasleduje nemčina. Už netreba nič normalizovať. Každý hovorí len to, čo vie. A keď nevie, tak dúfa, že profesorka nevie, že nevie. Bola prísna, ale naučila. Vedela dokonale komentovať filmy. Stíhala čítať titulky, sledovať dianie a z času načas prihodila aj nejakú historickú pikošku. Škoda, že odišla tak narýchlo, bez rozlúčky.
Aj P. Šnegoňová odišla. Kedysi som Chodil k nej na krúžok – volalo sa to ŽIVOT A LáSKA. Úplne zmenila môj postoj k manželstvu, ľudskej sexualite a k potratom. Vedela všetko zdôvodniť, názorne ukázať a vysvetliť. Som jej za to vďačný.
Na scéne sa z ničoho nič objavila slečna kreatívna. Rýchla ako blesk, plná energie a chuti neustále čosi organizovať. Spomínam si, ako sme v domove dôchodcov hrali popolušku a ja s Luciou sme znázorňovali dvoch holubov. A potom sa mi ešte nejasne vynárajú kroky z tanečnej školy, do ktorej chodilo viac chlapcov ako dievčat.
A nasleduje hudobný predel, odhlásenie, osoby a obsadenie. Nekonečne dlhý zoznam. Ľudia, s ktorými som prežil pekné chvíle. Vy, ktorí ste ma učili, skúšali, vy, s ktorými som chodil do zboru, s ktorými som chodil do jednej triedy… Ale aj vy, do ktorých som nechtiac vrážal na chodbách. Tvorili ste spoločnú mozaiku, tvorili ste neodmysliteľnú súčasť tejto školy. Ďakujem vám za všetko. Sestre Lívii za pootvorenie okien do Božieho slova, Vlaďke Gábrišovej za príjemnú spoločnosť na ceste do domova sociálnych služieb v Pohorelskej maši, mojim spolužiakom za to, že vždy pomohli, profesorom za trpezlivosť… Je toho skutočne veľa, takže obrovské ĎAKUJEM pre všetkých.
„Čo? To je už koniec?“ pýtam sa, keď náhle skončí zaujímavá kniha alebo rozhlasová hra. „To je už koniec?“ pýtam sa teraz, niekoľko hodín pred oficiálnou rozlúčkou. Posledné hodiny, posledná omša. Je neuveriteľné, ako rýchlo to zbehlo.
Tuším som prešvihol tradičný pamätníkový formát. Ale skúste vmestiť štyri roky plné spomienok, pocitov a dojmov na stranu formátu A5.
Už tu chýba len želanie. Prajem Vám, aby KGŠM pre Vás vždy zostalo miestom, kam sa môžete vrátiť, miestom, kde vás vždy budú čakať ľudia, ktorí Vám rozumejú. Želám Vám, aby táto škola nebola pre vás len strediskom písomiek, skúšania a učenia, ale aby ste tu okrem vedomostí nadobudli a získali aj duchovné bohatstvo.
Som hrdý, že som strávil štyri roky práve s vami a práve na tejto škole!
Váš
Ondrej Rosík, bývalý žiak