Narodil som sa. Pri svojom narodení som spôsobil dosť veľký rozruch, lebo lekári mojim rodičom sľubovali dievčatko a na svet prišiel chlapec. Už vtedy sa ukázalo, že zo mňa vyrastie veľký beťár. Rodičia to mali so mnou odzačiatku ťažké. Na svet som totiž prišiel ako úplne nevidiaci. Doteraz žiaden lekár neprišiel na to, čo mi vlastne je. Niektorí špekulanti sa dokonca nechali počuť, že slepotu len predstieram. A čo som ja nejaký Gantenbein?
Na svoje detstvo sa nemôžem sťažovať. Najprv sme bývali v bystrici, neskôr sme sa presťahovali do Jasenia, kde sme zostali až dodnes. Ako malý chlapec som chodieval po drevo do koliby, takže v prstoch som mal ustavične zabitú nejakú triesku. Potom sme prešli na elektrické kúrenie a kolibu mi naši zrušili.
Od piatich rokov som nastúpil do materskej školy. Na toto obdobie nemám príjemné spomienky. Musel som chodiť do Levoče, kde bola najbližšia škola pre nevidiacich. Domov som chodieval na víkendy, raz za dva týždne. V škôlke som si našiel veľa kamarátov, takže aj to odlúčenie od rodiny sa dalo vydržať. Horšie to bolo s niektorými vychovávateľkami. Spomínam si na uvrieskanú Petríkovú, alebo na nočnú Gunárovú, ktorá rozprávala tak rýchlo, že som jej nikdy nerozumel.
V prvom ročníku som sa úspešne zbavil slepého čreva. Len tá slepota zostala. A tak som sa volky-nevolky musel naučiť Brailovo písmo. Čítanie ma bavilo a veľmi som oceňoval, že môžem čítať aj potme, aspoň som nepútal pozornosť nočnej vychovávateľky. Okrem čítania som veľmi rád hral na klavíri. Učila ma nevidiaca pani učiteľka, s ktorou sme na hodinách ohovárali vychošky. Hru na klavír som bral skutočne vážne. Dlho som bol presvedčený o tom, že pôjdem študovať na konzervatórium.
Neskôr ma začali baviť počítače, zistil som, že mi celkom ide písanie článkov a tak som sa prihlásil na gymnázium. Z budovy plnej „zrakáčov“, ako si zvykneme medzi sebou hovoriť, som sa presídlil medzi zdravých rovesníkov. Veľa vecí sa vtedy zmenilo. Kým na základke nás bolo v triede šesť, na gymnáziu mám teraz tridsaťštyri spolužiakov. Kým tam učiteľka prekrikovala hlučné Pichtove stroje, tu občas musí prekričať vyrušujúcich študentov. Inak sa ale na mojich spolužiakov nemôžem sťažovať. S mnohými z nich si veľmi dobre rozumiem. Chodíme na výlety, spievame v speváckom zbore, alebo sa stretávame na iných mimoškolských akciách.
Vo voľnom čase sa venujem školskému rozhlasu, občas recitujem, čítam knihy a som dobrovoľníkom v jednej neziskovej organizácii. Mojim snom je stať sa novinárom a pracovať v rozhlase. Keby som sa mal stručne a priamo charakterizovať, tak som komunikatívny, zväčša mám dobrú náladu a najlepšie sa cítim v spoločnosti druhých ľudí. Známi a priatelia ma volajú Ondro, Ondrík, niektorí Ondráš, podľa Ondráša Machuľu.
Často sa ma ľudia pýtajú, ako vnímam to, že nevidím. Pre mňa je to veľká sranda. Fakt. Riadim sa heslom „slepota pol života“. Dokážem si z tohto môjho handycapu dokonale uťahovať. Keby som to nerobil, asi by som sa zbláznil. Ale samozrejme, chýbajúci zrak prináša do môjho života občas aj problémy. Celkový záver je teda taký, že sa s tým nedá úplne vyrovnať, ale dá sa s tým naučiť žiť.
Volajú ma Ondrej Rosík (beletrizovaný životopis)
Tento obsah bol zaradený v Nezaradené. Zálohujte si trvalý odkaz.
Drahý Oďko, ako Ťa zvyknem volať ja … po prečítaní Tvojho životopisu zažívam pocit, ktorý vo mne potvrdzuje môj silný idealizmus. Newiem ako reagovať, ale v prvom rade Ti chcem naoazj podakovať. Ondrík ja keď si myslím, že nestíham alebo že som si toho naložila veľa, vždy si spomeniem na Teba a rozmýšľam, že nič nie je nemožné. Veľmi mi imponuje Tvoja snaha, intligencia a ctižiadosťivosť, ktorá nám môže byť príkladom. Si osobnosť Ondrík naozajstná a ja verím, že to v živote dotiahneš presne tam, kam si želáš. Ako povedal niekto múdry: ,, Statoční sú tí, ktorí majú jasnú predstavu o svojej budúcnosti a či už je krásna alebo nebezpečná, hrdo a smelo vykročia vpred.
Dakujem OĎKO, naozaj dakujem, že som Ťa mohla stretnúť…pretože vidieť, vždy neznamená viedieť svetlo, ale SVETLO mať v sebe … presne ako Ty, môj drahý kamarát.
Lucia