Som výnimočná?

Nemám rada lekárov, no mám jednu diagnózu, vytrvalú nepriateľku, ktorá ma zrejme bude sprevádzať až do konca môjho života, tak minimálne raz za mesiac musím svoju nevôľu prekonávať. Pred desiatimi rokmi som zverila svoje zdravie do rúk majiteľky a primárky jednej súkromnej kliniky na severovýchode Slovenska. Priznávam, mala som obavy, možno rešpekt pred lekárkou, ktorá je uznávanou odborníčkou nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Prednáša na medzinárodných lekárskych kongresoch, na svetových univerzitách, publikuje v odborných časopisoch, ale poznáme ju aj z televízie, rozhlasu a iných médií. Moje obavy sa však veľmi rýchlo rozplynuli. Privítala ma veľmi milá, príjemná lekárka, maminkovsky láskavá, bola ochotná počúvať, ale aj odpovedať na otázky, pôsobila na mňa upokojujúco a priateľsky.

Po niekoľkých návštevách som si bola istá, že som sa rozhodla správne, lebo aj jej metódy a postupy liečenia boli účinné.
V čase jej neprítomnosti sa o mňa starala jej dcéra, mladá lekárka, dievča v mojom veku. Čoskoro sme zistili, že sme sa narodili v rovnakom roku, v rovnakom mesiaci a že nás mamy pokrstili rovnakými krstnými menami. Pri našich rozhovoroch sme si uvedomili, že máme veľa spoločných záľub, že nás tešia rovnaké veci a ukázalo sa, že v tom istom čase sme riešili rovnaké problémy. A ja som dobrovoľne začala prichádzať do čakárne pred záverom ordinačných hodín, dobrovoľne som do ambulancie vstupovala ako posledná pacientka, aby sme sa mohli s mojou novou priateľkou rozprávať nielen o mojom zdravotnom stave, ale aj o všeličom inom. Neraz sme sa v ambulancii ocitli všetky tri: pani primárka, mladá lekárka a ja. Keď nám pani primárka rozprávala o zážitkoch a nových poznatkoch z kongresov, na ktorých sa zúčastnila, my dve sme len tíško počúvali a nasávali informácie. Hovorili sme však aj o iných veciach – o móde, o kráse, o ženskosti, o vzťahoch a tu sa naše názory rôznili. Vtedy boli naše debaty oveľa hlasnejšie a búrlivejšie. Na jednej strane sme boli my, mladé, málo skúsené baby s konzervatívnymi názormi a oproti nám o tridsať rokov staršia dáma, ktorá sa nebála ničoho nového, so zmyslom pre experiment, s excentrickými tendenciami v obliekaní, v účesoch a nezriedka aj v životných postojoch a názoroch. Len pre zaujímavosť uvediem, že pri našom ostatnom stretnutí mala pani primárka štvorfarebný účes. Zafarbiť si vlasy súčasne červenou, fialovou, zelenou a sivou farbou chce skutočnú dávku odvahy. Alebo žeby to bolo jej vysokým sebavedomím? Alebo slobodným a nezávislým myslením? A možno má len iný zmysel pre krásu ako väčšina ľudí. Odpoveď nepoznám, no viem, že odvaha, sebavedomie a sloboda v myslení k nej jednoducho patria. A zrejme kvôli tomu nezväzuje ľudí predsudkami a predpojatosťou. Ona je slobodná a aj tým druhým dopraje slobodu. Počas tých dlhých rokov som si ani raz nevšimla, že by sa s kýmkoľvek rozprávala povýšenecky, drzo, nepríjemne alebo s nadradenosťou. Aj z týchto dôvodov som pani doktorke dôverovala a akosi vymizla aj tá moja nevôľa voči lekárom.
Lenže začiatkom tohto roka som sa s mojou milou pani doktorkou musela rozlúčiť. Môj zdravotný stav si vyžaduje systémovú liečbu. Liečbu, ktorá je novinkou v danom medicínskom odbore. Tá liečba je veľmi drahá a podľa našej slovenskej legislatívy ju poisťovne môžu preplácať iba štátnym nemocniciam. Tu by som sa mohla zamýšľať nad tým, aký je rozdiel medzi štátnym a privátnym zariadením, keď oba typy majú s poisťovňami zmluvy, keď v oboch typoch zariadení pracujú odborní lekári s rovnakým vzdelaním a s rovnakými atestáciami, a najmä, keď pacienti sú s poskytovaním zdravotníckej starostlivosti rovnako spokojní aj u štátnych, aj u privátnych lekárov. To by som už ale odbočila.
Takže zákon je zákon a ja som si dohodla svoju úvodnú konzultáciu v krajskej nemocnici v Prešove. Mala som zvieravý pocit v žalúdku, keď som vstupovala do ordinácie. Nie, nespochybňujem ich odbornú spôsobilosť, vlastne viem, že mi pomôžu, ale obávala som sa, že opäť raz budem niekomu musieť dokazovať, že som normálna, že nie som ani hlúpa, ani neoplývam nijakými mimoriadnymi schopnosťami. Veď určite poznáte tie nekonečné boje s ľuďmi, ktorí si myslia, že majú navrch, keď komunikujú s vami. Moja zlá predtucha sa naplnila ihneď. „Povedzte jej, aby si vyzliekla kabát…“, „Povedzte jej, aby si sadla na stoličku…“, „má so sebou dokumentáciu? Kto bude podpisovať?“ Takto sa prihovorila lekárka mojej priateľke. Trikrát som sa zhlboka nadýchla, aby môj hlas znel čo najpokojnejšie a povedala som lekárke, že odteraz môže všetky otázky klásť rovno mne. Zdalo sa, že to zabralo, lebo ďalšia konverzácia už prebiehala v priamej reči. Zaujímala ich rodinná anamnéza, pýtali sa ma na moje súčasné a detské ochorenia, úrazy, zlomeniny, operácie atď. Otázky nemali konca-kraja, ale nakoniec pani doktorka skonštatovala, že máme všetko. „Veľmi dobre sa mi s vami spolupracuje. Ste mimoriadne inteligentná. Ešte vás potrebujem vyšetriť a odoberieme vám krv. Ale ako zvládneme vyzliekanie? Zavolám vašu kamarátku?“
„Aha, takže moja mimoriadna inteligencia má hranice pri vyzliekaní a obliekaní“, pomyslela som si a stroho som odpovedala, že sa vyzlečiem sama. Prezreli si ma od hlavy po päty, odobrali mi krv a sestrička s lekárkou ochkali a jojkali nad tým, aká som šikovná, mobilná a ja neviem, čo ešte, ale úplne mi svojimi rečami a reakciami vyrazili dych a stratila som reč. Zrejme si ani nevšimli môj kyslý výraz tváre, lebo obe sa pustili do veľkého filozofovania o tom, že takíto ľudia (rozumej hendikepovaní) sú obdivuhodní, že takíto ľudia sú húževnatí, že ak nám nefunguje jeden zmysel, aktivizujú sa tie ostatné ešte viac atď, atď. Ja som sa zatiaľ v duchu prežehnávala a vysielala k Bohu nemú modlitbu, aby len nezačali s tým, že nie je dôležité vidieť očami, ale srdcom, lebo táto fráza by ma mohla aj zabiť. Našťastie ktosi zaklopal a obe dámy sa museli vrátiť späť do reality. Bola to tamojšia primárka. Aj ona ma chcela vyšetriť, aj ona sa so mnou chcela porozprávať. Takže opäť vyzliekanie a obliekanie, druhé kolo otázok a odpovedí, podpísala som nejaké dokumenty a po hodine a pol sa moje úvodné vyšetrenie konečne skončilo. „Ste výnimočná žena, teším sa na ďalšie stretnutia,“ povedala mi sestrička, keď ma odprevádzala k dverám. Už-už som otvárala ústa, že jej poviem, že som normálny človek a nech sa ku mne tak aj správa, ale radšej som len mlčky za sebou zatvorila dvere.
Z prešovskej Fakultnej nemocnice som odchádzala so želaním, aby som sa pre mojich nových lekárov a sestričky čo najskôr stala obyčajnou, všednou pacientkou a aby sme sa nabudúce lúčili jednoduchým „dovidenia“ bez nepotrebných a najmä prchavých obdivných slov.

Páčil sa vám tento článok?

na ďalšie vás môžem upozorniť e-mailom (maximálne dvakrát mesačne)