V piatok poobede sa zvyčajne študenti sťahujú z Ružomberka domov. V piatok jedenásteho novembra to však bolo inak. Pri vstupe do športovej haly sa objavuje čoraz viac študentov. Zamiešam sa medzi nich. Dostávam menovku a priradia ma do skupinky s číslom dvadsaťtri.
Otváram návod na použitie v ktorom sa okrem iného dozvedám, že som sa práve dostal na dvadsiaty ročník celoslovenského stretnutia kresťanskej mládeže – Akadem 2011. Akadem má presne toľko rokov, ako ja, uvažujem, keď ma pristaví skupinka dievčat. Zoznámime sa a namiesto telefónnych čísel si vymeníme čísla skupiniek. Na pódiu sa už pripravuje spevácky zbor. „ty si verný, vo všetkom čo sľúbiš mi a ľúbiš ma po všetky dni, stále, aj s mojimi pádmi ma ľúbiš“, rozlieha sa športovou halou. Sadáme si na zem a mne sa pripomenú sväté omše, ktoré som zažil pred rokom v Medžugorí.
Akadem oficiálne otvára diecézny administrátor Banskobystrickej diecézy Marián Bublinec. Rozpráva o živote svätého Martina a o tom, že dôležitá je sloboda, ale rovnako aj zodpovednosť. Čoraz viac si uvedomujem, že dôležité je duchovno, no o slovo sa hlási aj hladný žalúdok a preto agapé príde naozaj vhod. Program moderuje Martin Šajgalík s manželkou. Martina síce poznám z rádia, ale tu predviedol, že vie byť poriadny showman a na pódiu to rozhodne nevyzeralo tak, že by týmto dvom v najbližšej dobe hrozila tichá domácnosť. V skupinke je nás asi deväť. „Trpezlivý Tomáš, mužný Miro, morálna Monika…“, snažím sa zapamätať hlasy a mená, hoci viem, že zajtra ráno si budem musieť túto zoznamovačku zopakovať.
„Tri, dva, jeden, štart!“ Po dvadsiatich rokoch má aj Akadem konečne svoje logo. „Je tam taká bublinka, z ktorej vychádzajú ostatné bublinky. Tieto sa spájajú a vytvárajú kríž. Táto myšlienka predstavuje komunikáciu,“ vysvetľuje mi posolstvo jeden z organizátorov otec Róbert Slotka.
Čas pokročil a na pódiu to najskôr vyzeralo ako jemný vánok, potom ako vietor a nakoniec z toho bola poriadna Metelica. Každý robí, čo vie – spieva, tancuje, alebo aspoň tlieska. Chalani z kapely Metelica nás zabávajú a občas zarecitujú básne zo socializmu.
Večernú modlitbu už takmer nevnímam. Je polnoc, ale my sme sa rozhodli, že odprevadíme ešte pár členov z našej skupinky.
Krátko po deviatej ráno začína prednáška otca Andreja Darma z diecézneho centra Maják. Dobrá nálada sa stupňuje, aj keď otec Andrej hovorí o vážnych veciach. „Ako spoznať, ktorý sen je správny? Do akej mieri mám preň niečo urobiť ja a do akej mieri to nechať na Boha?,“ zaznieva otázka z publika. „Ak ja mám túžbu dať si zmrzlinu, ale budem na severnom póle, kde ju nevyrábajú, tak božia vôľa nie je, aby som si dal zmrzlinu. Nechcime pochopiť celý náš život. My chceme mať veci príliš jasné. Kliknem myšou a ak sa do piatich sekúnd nenačíta stránka tak je zle,“ odpovedá o. Andrej.
Poobede so spolubývajúcim listujem v návode na použitie. Príprava na manželstvo, moja životná cesta, utorky nudy, improvizácia, duchovné pozadie modernej hudby… Z toľkého množstva prednášok si môžeme vybrať len dve. Rozhodneme sa pre rozprávanie o misiách v Indii. „Išli sme do takej dediny, len s fľašou vody. Indiáni boli veľmi ústretoví, navarili nám a postarali sa o nás,“ rozpráva Lenka, ktorá bola v Indii skoro dva mesiace. Dobrovoľníci sa v rámci tohto projektu snažia starať o deti dalitov, čo je najnižšia kasta v rámci indickej spoločnosti. Laco nám ponúka korenie, ktoré sa v Indii používa na osviežovanie dychu. Chutí to tak sladkasto mentolovo, niektorí hovoria o príchuti ihličia či pelendrekových cukríkov. A keď sme už pri jedle, Lenka nám rozpráva, že uši sa v jazyku Hindu povedia kivi.
E, H, G, D, A, E, rozlieha sa športovou halou. To už ladí nástroje skupina Rieka života. „Už ste niekedy utekali za Ježišom?,“ pýta sa jeden zo spevákov a hneď nás aj vyzve, aby sme to skúsili. A tak spolu s ostatnými niekoľkokrát obehnem okolo pódia a kapela hrá do rytmu. „K sebe, od seba, vymeniť,“ povzbudzuje o pol ôsmej moderátor Martin odvážlivcov, ktorí v rámci rannej rozcvičky tancujú belgičák. Po rannej modlitbe sa opäť stretávame v skupinkách. Hodnotíme Akadem, fotíme sa a hráme sa rôzne hry. Veľmi dobrú hru nám predviedli aj dve divadelníčky, ktoré nám zahrali inscenáciu so života Márie Magdalény.
na záverečnej omši káže žilinský biskup Tomáš Galis. Rozvíja motto tohtoročného Akademu: „Prišli sme viere na koreň“. Povzbudzuje, aby sme sa nebáli vieru prejaviť v škole a pred rodičmi.
Okrem samotného motta bol pre tento Akadem dôležitý aj motor. Tým boli organizátori a animátori. Evky, ktorá strážila halu sa pýtam, či to nebolo pre ňu únavné a ona mi s úsmevom odpovedá: „S Bohom nič nie je nemožné.“
zvukové záznamy
zverejnené v Rádiu Lumen a Pulz rádiu
Lumen.sk