Vchádzam do priestorov Univerzitného pastoračného centra Jána Vojtaššáka v Ružomberku. Je tu rušno. Mám zmiešané pocity. „vzali mi dvadsaťšesť mililitrov a odpadla som“, hovorí mi moja spolužiačka a vôbec mi tým nezdvihla náladu. Od darovania krvi ma však neodhovorila a tak si sadám a beriem do rúk dotazník.
Vypisujem údaje a uvedomujem si, že darovať krv, to nie je len tak. Čítam názvy chorôb o ktorých som v živote nepočul a preto som celkom rád, že je pri mne ďalšia moja spolužiačka, ktorá sa chystá na medicínu. Chvíľu sa zdá, že z darovania krvi nič nebude. Z plánovaných tridsať darcov sa zrazu vykľulo sedemdesiattri. Niektorí teda naozaj museli odísť.
Na chodbe stretám tretiaka Jana. Darcovstvo krvi je preňho, dalo by sa povedať, športom. Krv daruje pravidelne už niekoľko rokov a je to na ňom vidieť. Trému nemá a upokojuje aj ostatných.
A už vchádzam do miestnosti, kde sa to celé odohráva. Striedam stoličky a kreslá. Konštatujem, že ich striedam rýchlejšie, ako niektorí politici. Na prvej stoličke mi vezmú krv z prsta. Analýza dopadla v poriadku. Pokračujem na druhú stoličku, kde mi odmerali tlak. Sestrička sa ma ešte raz spýtala na niektoré body z dotazníka a už ma aj posadila na tretiu stoličku na ktorej zatiaľ čakám, čo bude ďalej.
V miestnosti okrem vravy počuť dva zvuky. Jeden zvuk pripomína mravčanie mačky. Jedna z pracovníčok mi vysvetľuje, že to je zvuk vrecúšok, do ktorých sa čerpá krv. Okrem toho počujem aj občasné pípanie, ktoré vraj signalizuje, že treba „vrecúška“ vymeniť.
„To už?“, pýta sa dievčina, ktorá práve darovala svojich štyristo mililitrov a ja len žasnem, kde sa v nej berie ten pokoj a odhodlanie. Keby mohla, určite by darovala aj viac. Mám obavu, že odpadnem skôr, ako mi vezmú čo i len tú jedinú kvapku, no toto dievča mi dáva nádej, že to snáď nebude také zlé.
Zo stoličky prechádzam do kresla a rozmýšľam, aké to asi bude. „si OK“ pýta sa ma tretiak Jano a po ňom túto otázku počujem ešte niekoľko krát.
Kladiem ľavú ruku na operadlo. Sestrička ju stiahne škrtidlom a vpichne ihlu. Bolesť takmer necítim. odporúča mi, aby som občas zovrel päsť, krv tak bude rýchlejšie prúdiť.
„ste v poriadku?“, vytrhne ma z myšlienok sestrička. „jasné, zatiaľ áno“. Mám zmiešané pocity. Ľavá ruka mi začína nekontrolovateľne tŕpnuť, ale inak sa cítim celkom dobre. Okrem toho naokolo to žije. Tretiak Jano odhaľuje, že jeho brat má už Kňazovického plaketu, lebo má za sebou viac ako stopäťdesiat odberov. Spolužiačka, ktorá avizovala odpadnutie po dvadsiatich šiestich mililitroch sa zatiaľ drží. A mňa zohrieva pocit, že robím niečo užitočné.
Zrazu sa kreslo na ktorom sedím prevážilo takže namiesto sedenia už ležím. Chvíľu nechápem, čo sa to stalo no situáciu mi vysvetľuje sestrička: „zdalo sa mi, že idete odpadnúť, tak som vás dala radšej rýchlo ľahnúť.“
Samotný odber ani nevnímam. Žiadna bolesť, len občasné tŕpnutie ruky. Asi uprostred však začínam mať pocit, že to už ďalej nezvládnem. Ešte že v miestnosti nie som sám. Dozvedám sa, že zatiaľ mali štyridsať nových darcov a dnes tu ešte nik neodpadol. Martin pobehuje s foťákom po miestnosti a snaží sa zachytiť čo najviac na fiktívny digitálny fotografický film. „Toto si nafoť, keks, ktorý sa volá keksík“, upozorňuje Martina na zaujímavú skutočnosť tretiak Jano.
Opäť počujem pípanie. „no vy už končíte“, pokojne mi oznamuje sestra a ja neviem, ako to myslí. Našťastie to myslí len tak, že darovanie sa pre mňa práve skončilo. Ešte chvíľu ležím. Celé to zbehlo akosi rýchlo. Dostávam minerálku, džús a kroasant. Cítim sa výborne. Trochu vyčerpane, ale predsa výborne.
Prvé darovanie mám úspešne za sebou a nepokazil som ani nulovú štatistiku odpadnutí. Som rád, že to takto dopadlo a že sa nás nazbieralo toľko. som rád, že som naozaj „neskončil“. Odliepam si z ruky leukoplast a som odhodlaný si darovanie krvi zopakovať.
Ondrej Rosík
Vchádzam do priestorov Univerzitného pastoračného centra Jána Vojtaššáka v Ružomberku. Je tu rušno. Mám zmiešané pocity. „vzali mi dvadsaťšesť mililitrov a odpadla som“, hovorí mi moja spolužiačka a vôbec mi tým nezdvihla náladu. Od darovania krvi ma však neodhovorila a tak si sadám a beriem do rúk dotazník.
Vypisujem údaje a uvedomujem si, že darovať krv, to nie je len tak. Čítam názvy chorôb o ktorých som v živote nepočul a preto som celkom rád, že je pri mne ďalšia moja spolužiačka, ktorá sa chystá na medicínu. Chvíľu sa zdá, že z darovania krvi nič nebude. Z plánovaných tridsať darcov sa zrazu vykľulo sedemdesiattri. Niektorí teda naozaj museli odísť.
Na chodbe stretám tretiaka Jana. Darcovstvo krvi je preňho, dalo by sa povedať, športom. Krv daruje pravidelne už niekoľko rokov a je to na ňom vidieť. Trému nemá a upokojuje aj ostatných.
A už vchádzam do miestnosti, kde sa to celé odohráva. Striedam stoličky a kreslá. Konštatujem, že ich striedam rýchlejšie, ako niektorí politici. Na prvej stoličke mi vezmú krv z prsta. Analýza dopadla v poriadku. Pokračujem na druhú stoličku, kde mi odmerali tlak. Sestrička sa ma ešte raz spýtala na niektoré body z dotazníka a už ma aj posadila na tretiu stoličku na ktorej zatiaľ čakám, čo bude ďalej.
V miestnosti okrem vravy počuť dva zvuky. Jeden zvuk pripomína mravčanie mačky. Jedna z pracovníčok mi vysvetľuje, že to je zvuk vrecúšok, do ktorých sa čerpá krv. Okrem toho počujem aj občasné pípanie, ktoré vraj signalizuje, že treba „vrecúška“ vymeniť.
„To už?“, pýta sa dievčina, ktorá práve darovala svojich štyristo mililitrov a ja len žasnem, kde sa v nej berie ten pokoj a odhodlanie. Keby mohla, určite by darovala aj viac. Mám obavu, že odpadnem skôr, ako mi vezmú čo i len tú jedinú kvapku, no toto dievča mi dáva nádej, že to snáď nebude také zlé.
Zo stoličky prechádzam do kresla a rozmýšľam, aké to asi bude. „si OK“ pýta sa ma tretiak Jano a po ňom túto otázku počujem ešte niekoľko krát.
Kladiem ľavú ruku na operadlo. Sestrička ju stiahne škrtidlom a vpichne ihlu. Bolesť takmer necítim. odporúča mi, aby som občas zovrel päsť, krv tak bude rýchlejšie prúdiť.
„ste v poriadku?“, vytrhne ma z myšlienok sestrička. „jasné, zatiaľ áno“. Mám zmiešané pocity. Ľavá ruka mi začína nekontrolovateľne tŕpnuť, ale inak sa cítim celkom dobre. Okrem toho naokolo to žije. Tretiak Jano odhaľuje, že jeho brat má už Kňazovického plaketu, lebo má za sebou viac ako stopäťdesiat odberov. Spolužiačka, ktorá avizovala odpadnutie po dvadsiatich šiestich mililitroch sa zatiaľ drží. A mňa zohrieva pocit, že robím niečo užitočné.
Zrazu sa kreslo na ktorom sedím prevážilo takže namiesto sedenia už ležím. Chvíľu nechápem, čo sa to stalo no situáciu mi vysvetľuje sestrička: „zdalo sa mi, že idete odpadnúť, tak som vás dala radšej rýchlo ľahnúť.“
Samotný odber ani nevnímam. Žiadna bolesť, len občasné tŕpnutie ruky. Asi uprostred však začínam mať pocit, že to už ďalej nezvládnem. Ešte že v miestnosti nie som sám. Dozvedám sa, že zatiaľ mali štyridsať nových darcov a dnes tu ešte nik neodpadol. Martin pobehuje s foťákom po miestnosti a snaží sa zachytiť čo najviac na fiktívny digitálny fotografický film. „Toto si nafoť, keks, ktorý sa volá keksík“, upozorňuje Martina na zaujímavú skutočnosť tretiak Jano.
Opäť počujem pípanie. „no vy už končíte“, pokojne mi oznamuje sestra a ja neviem, ako to myslí. Našťastie to myslí len tak, že darovanie sa pre mňa práve skončilo. Ešte chvíľu ležím. Celé to zbehlo akosi rýchlo. Dostávam minerálku, džús a kroasant. Cítim sa výborne. Trochu vyčerpane, ale predsa výborne.
Prvé darovanie mám úspešne za sebou a nepokazil som ani nulovú štatistiku odpadnutí. Som rád, že to takto dopadlo a že sa nás nazbieralo toľko. som rád, že som naozaj „neskončil“. Odliepam si z ruky leukoplast a som odhodlaný si darovanie krvi zopakovať.
Lumen.sk