Pri slovíčku „dobrodružstvo“ sa ľuďom vynorí z hlavy mnoho myšlienok, ktoré vôbec nemusia ani súvisieť s dobrodružstvom. Dobrodružstvo nie je len niečo krásne, to čo nás dokáže potešiť, ale ide mnohokrát aj o obyčajnú situáciu, ktorá sa môže zmeniť na nečakané dobrodružstvo. Takéto nečakané dobrodružstvo je teda pre mňa niečím úžasným.
Mnoho krát ľudia si ani neuvedomujú do čoho vstupujú a čo ich môže čakať.
V tomto prípade sa má ta vrchná myšlienka netiká, lebo som vedel do čoho stupujem, čo mám všetko preto spraviť, ale čo treba zdôrazniť – opäť som na niečo zabudol. čo je v mojom bežnom živote samozrejmá vec, ktorú praktizujem takmer každý deň.
Netvrdím, že to čo som zažil pripomína dobrodružstvo. Prinajmenšom sa to podoba rozprávke, ktorá sa končí s dobrým koncom. Nebola to rozprávka o „malej“ princezničke, ktorá sa zamiluje do „veľkého“ princa. Bola to rozprávka s tým rozdielom, že princ a princezná sa už dávno dobré poznali.
Našťastie všetko mohlo sa skončiť inak. Môžem ďakovať, že sa to skončilo, tak ako sa to skončilo!
Všetko sa dá len treba chcieť
Jediná možnosť ako uspieť v nečakaných situáciách je zachovať pokoj a hlavne chladnú hlavu. Ale pozor aby ste náhodou nezamrzli…
Ako sa hovorí „čo spravíš pre lásku? Všetko!“…
Môžem súhlasiť z hore napísanou myšlienkou !
Bolo krásne piatkové chladné ráno. Myšlienky boli nádherné, keďže predo mnou bol predlžený víkend a okrem toho mi hlavou brázdila jedná zaujímavá myšlienka čo bude sa diať dnes. Zamýšľal som sa či sa skončí všetko úspešne, alebo nie. Na nič som počas svojho tuhého uvažovania neprišiel. Piatok bol v škole jednoduchý, keďže som mal iba päť hodín. Po škole som išiel do Popradu s mojim spolužiakom. Po príchode do Popradu sme sa hneď ponáhľali na vlakovú stanicu, aby sme stihli na vlak. Teraz môžem len potvrdiť, že sme sa zbytočne ponáhľali. Po príchode na vlakovú stanicu sme kúpili lístok do Spišskej Novej vsi.
S kúpeným lístkom sme sa momentálne zrýchleným krokom presúvali ku vlaku, keďže vlak už bol pristavený na svojom nástupišti. Rýchlo sme nastúpili a môj spolužiak sa ponáhľal rýchlo preč, aby sa vlak nepohol a okrem toho za 5 minút mu mal isť vlak do Tatier. Vlak sa pohol, ale nie na dlho. V tejto situácii bolo to nepochopiteľné, ale dalo sa to chápať len ako niečo výnimočné. Neviem posúdiť koľko sa vlak pohol, ale zrejme išlo len o niekoľko metrov.
Potom nastala menšia panika cestujúcich, keďže ani oni si nevedeli vysvetliť prečo sa vlak pohol a zastal . Nečakaný oznám nenechal na seba dlho čakať od miestnej hlásateľky.
„Vlak smerom Spišská Nová vec, Košíc… bude meškať 100 minút…“
V hlave mi prebehla jedná jednoduchá myšlienka. Čo už spravím, keď bude meškať 100 minút. Ale jedná malička iskierka sa objavila, keď Anglicko hovoriaci pán povedal, že vlak bude meškať 100 sekúnd. Ale obaja sme sa z toho momentálne prebudili a uvedomili, že vlak bude meškať 100 minút.
Po krátkom premýšľaní som došiel na jednoduchú vec. Vyberiem notebook z tašky a zahrám hru. Tak som to aj vyriešil, ale okrem toho som počúval čo sa deje okolo mňa. Po asi piatich minútach hlásateľka oznámila, že vlak bude meškať 200 minút. To znamená, že moja cesta pri takomto čase by trvala takmer 4 hodiny. Okrem toho neskôr miestna hlásateľka má presvedčila, že to dnes nebude také ružové. Oznámila to jednoducho a stručne „prosíme cestujúcich vlaku Xxx, aby opustili vlakovú súpravu“.
Až teraz som si uvedomil vážnosť situácie. Čo má ako prvé napadla bola otázka ako tuto situáciu vyriešiť čo najlepšie a najbezpečnejšie. Jediné riešenie bolo sa rýchlo vytratiť z kupé, keďže v kupé nikto nesedel a Prázdnota by mi v tejto situácii veľmi nepomohla.
Zrýchleným pohybom som odložil notebook do tašky a rýchlo som sa obliekol. Vyšiel som na chodbu a zamieril som do vedľajšieho kúpe. Pristúpil som, otvoril dvere a spýtal som sa „Dobrý deň, prosím vás ide niekto z vás do SNV?“. Samozrejme odpovedi som sa nedočkal. To isté som spravil opäť na druhý krát aj na tretí krát. V treťom prípade som dostal odpoveď jasnú, že áno dá sa pomoc, ale iba na stanicu. Dalo sa to pochopiť, keďže cestujúca išla do Košíc autobusom.
Takýmto spôsobom sa mi podarilo dostať na stanicu ku okienku, kde sa vídavajú cestovné lístky. Pani predavačky som sa spýtal či naozaj vlak smerom do Košíc vôbec nepôjde do 20.00. Odpoveď bola samozrejme jasná. Nie, vlak nepôjde.
Opäť som zvolil taktiku otravovania ľudí. Pristúpil prvý cestujúci a tak druhý, ktorých som sa spýtal či Idu do SNV. Odpoveď bola opäť jednoduchá. Nie, ja nejdem do SNV.
V mojom treťom prípade sa odpoveď obrátila na dobro. Ku okienku pristúpil malo nahnevaný (neviem či náhodou veľmi nahnevaný) cestujúci, ktorý sa spýtal či vlak do SNV nepôjde naozaj. Samozrejme pani predavačka zvýšeným hlasom odpovedala „nieeeeeee“… Do mini diskusie som sa pripojil nedočkavo „prosím vás môžete mi pomôcť?“… áno, Pane pripojte sa ku mne. Nasledovalo riešenie ako sa obaja dostaneme do SNV. Napokon sme to vyriešili s jednou pani. Takto sme sa zviezli autom do SNV. Všetko bolo náhle a rýchle, To znamená, že som si vôbec neuvedomoval, že môže sa niečo negatívne stáť.
A už teraz som si uvedomil mnoho veci. V prvom rade som si uvedomil, čo prináša slepota a okrem toho, že bez pomoci okolia tento problém by som nevyriešil.
Naozaj všetkým dobrým ľuďom ďakujem za tuto pomoc a ich pomoc sa určite raz ukáže na ich šťastí. Oni mne priniesli naozaj veľké šťastie, keďže som úspešne docestoval ku svojej malej princezničke.
A ešte taký mali detail pre tých čo to ešte nepochopili – cestoval som ako nevidiaci a okrem toho prvýkrát sám.
Rozprávočky už je koniec……..
Lumen.sk