Bol začiatok prázdnin. Kristína mala ísť zo svojimi rodičmi na dovolenku a vôbec sa jej nechcelo. Dovoleniek z rodičmi si užila už dosť a všetky sa podobali v jednom – strašne sa tam nudila.
Jej otec bol historikom, čo bola predzvesť toho, že rád navštevoval rôzne múzeá a starožitnosti. Kristína nemá nič proti histórii, ale lezie jej to už poriadne na nervy. Mama bola psychologička v miestnej škole a tej bolo v podstate jedno, kam vypadne, hlavne nech ju tam nik neotravuje svojimi starosťami.
Kristína sa nudila a tak sa len tak pozerala do zrkadla. Dlhé učesané červené vlasy, pekná tvár a plné pery. O chlapcov záujem nejavila, rovnako ako oni o ňu. Ani nie tak preto, že by sa jej žiadny nepáčil, ale akosi si to nevedela predstaviť.
Kristína by konečne chcela zažiť nejaké to dobrodružstvo. Vylihovať na pláži, po tom tiež netúžila, i keď tam by bolo niekoľko príležitostí, ako sa zabaviť. Mohla by napríklad predstierať, že sa topí. Všetci by ju zachraňovali, báli by sa o ňu…
„Kristína, už si zbalená?“ Z myšlienok ju práve vytrhla mama, ktorá zjavne trpí cestovnou horúčkou.
„Jasné, ale nemôžem zatvoriť tašku.“ Kristína mala zmysel pre akýkoľvek druh humoru, čo jej mama neznášala. Najskôr preto, že nikdy nechápala Kristínine vtipné poznámky.
„Zasa si si zbalila kopu somarín, čo?“ Ozvalo sa s poza dverí. Klasická situácia. Namiesto toho, aby vošla do izby a rozprávala sa s ňou normálne, musia po sebe kričať. A Kristína teraz v žiadnom prípade nemohla opustiť izbu, lebo by sa jej nepodaril ďalší z jej žartíkov.
„No veru, niekedy si pripadám ako kopa somarín“, zakričala Kristína.
„Nerozumiem!“ povedala mama. Znelo to presne tak, ako Kristína chcela. Teraz by jej to mala všetko vysvetliť.
„Povedala si mi, že sa mám zbaliť, tak sa snažím vpratať do tašky.“ Kristína z napätím čakala na reakciu.
„Zasa si až priveľmi vtipná. Mňa raz z teba porazí!“ A vraj psychologička. Aj psychológovia by mali chodiť k psychológom, ak nie rovno k psychiatrom.
Mama vtrhla do izby a keď videla, že Kristína si spokojne premýšľa a do balenia sa ešte nepustila, zo zdesením výrazom sa začala prehrabávať v skriniach, zásuvkách a neustále rozmýšľala, čo na dovolenke budú a nebudú potrebovať. všetko tri krát zbalila a znovu vybalila, pričom stále opakovala „Mňa raz z teba porazí!“ Kristína dobre poznala túto scénu, lebo ju zažívala každé prázdniny.
V taliansku ešte nebola. Sadla si k mape a začala cestovať len tak bez batožiny prstom po mape. Tá skutočná cesta ju čakala až o 2 dni.
Vozenie sa v aute nemá rada asi tak, ako dovolenky s rodičmi. Väčšinu cesty prespí, alebo sa pozerá z okna. Ani teraz to nebolo inak. Mama z otcom sa striedali za volantom v pravidelných intervaloch. Kým jej ocino šoféroval pokojne ale za to jazdil dosť rýchlo, jej mama za volantom nadávala na všetkých šoférov naokolo. Po príchode do slnkom vyhriateho a turistami zaplaveného Talianska mama zavelila, že sa ide nakupovať.
„Hovorí sa, že všetky ženy priam zbožňujú nakupovanie. Ja nakupovanie nenávidím! Asi nie som normálna“, Pomyslela si Kristína, keď vchádzali do veľkého obchodného centra.
„Ja nechápem, prečo musíme furt nakupovať!“, rozčuľoval sa otec, ktorý bol rovnako unavený a unudený z cesty a jediné, po čom túžil bolo poriadne sa vyspať.
„Neboj sa, zvyšok dovolenky venujeme historickým prameňom, múzeám a archívom“, ironicky mu oponovala mama. Nakoniec sa všetci traja dohodli, že sa rozdelia. Mali sa stretnúť presne o šiestej pri východe.
Kristína sa aspoň na chvíľu zbavila rodičov. Najprv len tak obzerala výklady, ale vôbec nechcela nič nakupovať. Krátko pred šiestou sa vybrala hľadať rodičov. Zistila však, že východov je tu niekoľko, čo jej značne skomplikovalo situáciu. Rodičov nikde nevidela. Takto sa zo zdeseným výrazom tmolila asi do pol siedmej. Pomaly jej začalo dochádzať, že niečo nie je v poriadku, no zároveň si uvedomovala, že ju čaká aj vytúžené dobrodružstvo. Nebola si však celkom istá, či po dobrodružstve naozaj až tak veľmi túži. Mohla by im zavolať, ale telefón pri sebe nemala. Pristavila zopár ľudí a pokúsila sa im lámavou angličtinou vysvetliť, že hľadá svojich stratených rodičov, no každý ju odbil, že jej rodičov nikde nevidel. Kristína bola bezradná.
Jej rodičia sa zatiaľ hádali na parkovisku a nevedeli sa dohodnúť, kto môže za to, že sa Kristína stratila. Jej mama tvrdila, že Kristína sa určite niekde schovala, pozoruje ich a výborne sa zabáva. Otec bol zase tej mienky, že Kristína by nič také neurobila a že ju určite niekto uniesol. Pomaly začali uvažovať nad tým, že sa prihlásia na polícii. Potom si to však rozmysleli a rozhodli sa, že ešte počkajú. Museli sa však ísť ubytovať do hotela.
Kristína sa vybrala na parkovisko krátko potom, čo jej rodičia odišli do hotela.
„Hej dievča, čo sa tu len tak potuluješ ha? kde máš rodičov?“, oslovil ju starší asi štyridsaťročný chlap. Zarazilo ju, že tak plynulo rozpráva po slovensky, no neodvážila sa povedať ani slovo.
„Onemela si?“ Teraz už stál celkom blízko.
„Volám sa Juraj. Neboj sa, nič ti neurobím, len mi je podozrivé, že sa taká mladá dievčina potuluje bez rodičov len tak.“
„Asi som sa stratila.“, odvetila takmer pošepky.
„Asi? Nevoláš sa ty len tak náhodou Kristína?“
„Hej, Ako si na to prišiel?“
„No tak to ti poviem, že si sa nestratila asi, ale určite. Pred chvíľou sa tu dvaja kvôli tebe hádali.“
„Vy ste videli mojich rodičov? Kde sú?“
„Pravdepodobne išli do hotela. A pokojne mi tykaj.“
„A do akého?“
„Fíha, ako sa vypytuje. To bohužiaľ neviem, ale myslím, že by sme ich mohli celkom ľahko nájsť.“
Nasadli do Jurajovho auta. Kristína sa cestou dozvedela, že sem prišiel zo Slovenska pred pätnástimi rokmi a teraz pracuje vo fabrike na výrobu súčiastok do áut. Žije sám a nemá ani ženu ani deti. Navečerala sa uňho doma a išla spať.
Na druhý deň sa zobudila asi okolo ôsmej a dosť dlho jej trvalo, kým si v hlave upratala myšlienky. Juraj ju zobral k sebe do práce. Vôbec si nemyslela, že sa niekedy bude zaujímať o autá. Vedela, že Taliansko má vyspelé dopravné strojárstvo, ale že to všetko uvidí na vlastné oči, s tým nepočítala. Poobede sa vybrali na pláž. Chytala bronz, kúpala sa v mori a jedla zmrzlinu, skrátka absolútna pohoda.
„Čo by si povedala, keby som ťa večer zobral na nejaký koncert? Povedzme na Bartholdyho.“
„No, vážnu hudbu až tak nemusím.“
„Ale toto sa ti bude páčiť, uvidíš.“ Kristína o tom nepochybovala, s tými autami na ňu fakt zapôsobil. Možno by ju pri ňom začal baviť aj dejepis. Večer teda strávila na koncerte Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Juraj jej ešte cestou domou čo to rozpovedal o jeho živote a diele.
Pred spaním si Kristína uvedomila, že úplne zabudla na rodičov. Čudovala sa, že išla len tak dobrovoľne z hocijakým neznámym a zdalo sa jej to byť až nebezpečné. Ale veď ju ani nevydiera, neubližuje jej a vôbec nevyzerá ako nejaký mafián z filmu. Z rovnováhy ju vyvádzalo len to, že je taký až podozrivo priateľský.
Jej rodičia prežili krušný deň. Značnú časť dňa strávili na polícii, kde dookola opisovali včerajší deň. Kedy pricestovali, kedy videli svoju dcéru naposledy, ako vyzerala, čo mala oblečené, či sa náhodou nepohádali a tak podobne. Skrátka úplne zabitý deň. Mama si potom na hoteli čítala nejaký psychologický román, zatiaľ čo Kristínin otec študoval brožúru mesta.
Ráno Juraj Kristínu zobudil zo slovami: „No ty sirota, je najvyžší čas vrátiť ťa rodičom. Už sa po tebe zháňa aj polícia.“ Na slovo polícia Kristína priam vyskočila z postele, tak sa preľakla.
„Neplaš sa, obvolal som tunajšie hoteli. Neboli veľmi zhovorčivý a tak som im povedal, že som tvoj strýko.“
„A to ti fakt naleteli?“
„A prečo nie. Nebola by si spokojná s takýmto strýkom?“
„No bola…“
„Dosť bolo rečí, na stole sú raňajky no a po nich skúsime vypátrať tvojich rodičov.“
Jej rodičia strávili celé dopoludnie na pláži. Poobede sa vracali na hotel. Keď jej otec odbočil na parkovisko pri hoteli, zrazu vykríkol: „Veď to je Juraj!“ „Aký Juraj?“, Nechápavo sa opýtala Kristínina mama. „No Juraj, môj brat, čo pred pätnástimi rokmi odcestoval do Talianska.“ Obaja vystúpili z auta a až potom si všimli, že pri Jurajovi stojí Kristína.
Lumen.sk