Narodil som sa. Lekári svorne tvrdili, že „to bude dievčatko“, ja som s nimi však vybabral a narodil som sa ako chlapec.
To všetci vyvaľovali oči:-) Už to bol náznak toho, že zomňa vyrastie riadny beťár:-). Úžasné bolo, že som nikomu nerozumel a nikto nerozumel mne. Dokonca mi občas nerozumela ani „moja vlastná mať“. A to nie preto, že by som bol „nemé decko“. Mojim rodičom sa však nepáčilo, že si „nerozumieme“ a tak ma pomali začali pripravovať na životnú realitu. Chceli, aby som sa začal učiť rozprávať. To mi zostalo až dodnes. Rozprávať už viem, ale učiť sa musím stále.
Značnú časť detstva som strávil behaním po doktoroch, prípadne čakaním v čakárni. Keby mi neboli povedali, že nevidím, možno by som na to sám ani neprišiel. Zrak mi vtedy nechýbal i keď hrče na hlave pribúdali:-). Teraz, ako študent gymnázia by som zrak ocenil. s ľuďmi vychádzam dobre, ale tá slepota mi trochu komplikuje učenie.
V druhej triede ZŠ ma operovali na slepé črevo. Mal som pocit, že to nejako súvisí s tým, že nevidím, ale napokon sa ukázalo, že to spolu vôbec nesúvisí. Zš som vychodil v Levoči. Bolo to trochu odruky, ale človek si veľmi nenavyberá. Internátny život sa v celku dal zvládnuť, domov som chodieval čoraz zriedkavejšie. Čo ma tam tak držalo? Bol to hlavne môj veľký záujem o hudbu. Hral som na klavír, chvíľu aj na flautu a spieval som v školskom speváckom zbore. O vystúpenia na slovensku, ale ani v zahraničí nebola núdza.
Na prvom stupni ZŠ som už vedel, čím budem. Chcel som byť klavirista. Naozaj ma to strašne nadchlo a väčšina (no dobre, tak všetci) tvrdili, že mi to ide. Kto ich podplatil, dodnes neviem:-). Neskôr ma však začala lákať informatika, prvý cyklus ZUŠ som však dokončil. Nakoniec som zistil, že v tom vôbec nemám jasno a šiel som na gymnázium.
V čase písania tohto životopisu by som chcel byť žurnalistom a robím pre to všetko, čo sa dá: Prispievam do školského a slepeckého časopisu, vediem školský rozhlas a chodím do detskej rozhlasovej družiny. Zostal som okrajovo aj pri hudbe – občas skladám a chodím do školského zboru. Ale spočiatku to všetko na tom gymnáziu nevyzeralo tak ružovo. Nové prostredie, nový kolektív, veľa učenia…
Ako človek Som zhovorčivý, niektorí znalci tvrdia, že ukecaný, ale moji profesori majú asi iný názor, lebo na hodinách neprejavujem prílišnú aktivitu. Iba ak vo virušovaní:-) „Je výbušný, reaktívny, ale nereaguje zo vzduchom“, povedal by chemik. Riadim sa heslom, čo na srdci to na jazyku. Medzi moje obľúbené činnosti patrí chytanie za slovíčka, alebo aj slovné hračky.
Keď sme už pri slovenčine, nemám rád zámená. Medzi vínimki pravdaže patria privlastňovacie zámená, osobné tiež ešte strpím, ale tie ukazovacie zámená, to je čosi hrozné. V jednej učebnici som raz objavil nadpis „Neukazuj prstom, ale zámenom.“ Moja fyzikárka sa týmto heslom riadi tagmer vždy, a potom to vyzerá asi takto: „Toto krát toto, deleno toto, toto si z tohto odvodíte a vznikne vám toto.“ Hrozné, to nech radšej ukazuje prstom, aj keď mi to veľmi nepomôže.
Viac sa o mne môžete dočítať v článku Štefánie Štefančíkovej Na svet sa pozerá s optimizmom,
Lumen.sk