Čo by bolo keby som dokázal čítať myšlienky druhých

Kráčam po chodbe. Z diaľky zahliadnem človeka a napadne mi kopa otázok: Čo si asi teraz myslí? Nad čím uvažuje? Kam vlastne ide? Ak by som naozaj chcel vedieť odpoveď na moje otázky, stačilo by za ním zájsť a jednoducho sa ho opýtať. Skutočnosť je však taká, že človeka, ktorý medzičasom zahol za roh vôbec nepoznám a jeho myšlienkové pochody pre mňa v tomto okamihu vôbec nemajú zmysel.

Hlava človeka je tajná skrinka, do ktorej nemá nikto prístup. Ak sa niekoho opýtam, ako sa má, je len na ňom, čo mi odpovie a či mi vôbec odpovie. Pravdivosť jeho odpovede nemusím overovať. Jednak otázka „ako sa máš“ je už dnes viac – menej akási forma pozdravu a to, ako sa dotyčný má nie je životne dôležité. Niekedy sa však v mojom živote objavujú otázky, na ktoré by som chcel poznať odpoveď, ale bojím sa ich položiť konkrétnej osobe. Je to hlavne strach z toho, aby sa môj najlepší priateľ neurazil. Alebo iný príklad: niečo ste vyviedli a mama to z vás ťahá, ako z chlpatej deky. Nebolo by jednoduchšie, keby si to len tak prečítala z vašej hlavy?
Chcel by som si raz vyskúšať len tak sa prehŕňať v myšlienkach druhých. Takáto nadprirodzená schopnosť by mi stačila tak na dva tri dni. Nezaujímajú ma súkromné veci z vášho života, mám dosť svojich starostí, ale takto by som možno skôr dokázal pochopiť niektorých ľudí. Ja viem, vám by sa asi nepáčilo, keby každý hneď vedel, čo si o ňom myslíte. Ale mňa by tak trochu zaujímalo, čo si o mne myslia tí druhí a či to, čo hovoria je skutočná pravda alebo len pretvárka. I keď skúsim si teraz sám sebe položiť otázku: Hovorím ľuďom skutočnú pravdu? Hmm… asi nie, presnejšie nie vždy. Niekedy to jednoducho nejde a preto celkom chápem tých, ktorí vedome nehovoria pravdu.
Takže čo by bolo keby som dokázal nahliadnuť do myšlienok druhých? Spočiatku by som sa asi zamýšľal nad tým, ako je to možné A túto skutočnosť by som určite tajil. Neskôr by sa na to prišlo, a predpokladám, že by to bolo pri hre hádaj na čo myslím. Možno by som sa stal slávnym, ale o to mi teraz nejde. Keďže moja zvedavosť nepozná hraníc, prelistoval by som si myšlienky mojich najbližších. Zaujímali by ma napríklad podrobné detaily z môjho detstva, ktoré by som určite objavil niekde v myšlienkovom archíve mojej mami. Alebo by som sa počas hodiny matematiky prehŕňal vo vtipných zážitkoch nášho triedneho. Obávam sa však, že by som úplne prestal komunikovať s okolím. Zrazu by som poznal odpovede na všetky otázky bez toho, aby som musel vyrieknuť čo i len slovo. Ak by to netrvalo dlho, tak by to nemalo na mňa a moje okolie veľký dopad, ale keď si predstavím, že by som mal takto prežiť celý život, alebo by takúto schopnosť mali všetci ľudia, behá mi mráz po chrbte. Začal by som sa zaoberať cudzími myšlienkami a na tie moje by mi nezostal čas.
Po určitom čase by ma to prestalo baviť. Predsalen byť iný, vymykať sa zo spoločenských konvencii, to sa niekedy nevypláca. A odpovedať na otravné otázky zvedavcov, ktorí by ma žiadali, aby som pre nich zistil, čo si myslí ten, alebo onen… Niektorí by neváhali hoci aj slušne zaplatiť.

Fajn, svoju zvedavosť som nakŕmil, trochu som popustil uzdu fantázii, je čas vrátiť sa späť do reality. Takýto spôsob získavania informácii je zatiaľ v nedohľadne. Aspoň dúfam. A keby sa aj objavil nejaký novodobý telepatický vynález, ja radšej zostanem pri klasickom spôsobe komunikácie. Počkám si, kým bude mať triedny dobrú náladu a namiesto počítania matematických príkladov nám pútavo vyrozpráva niektorý zo svojich príbehov. A vy?