Ako pani vrátnička takmer prišla o miesto

Ľudia si často myslia, že nevidiaci je bez pomoci druhých úplne stratený, a tak sa aj správajú. Pocítil som to už v základnej škole, keď ma skupinka chodcov chcela navigovať počas súťaže v priestorovej orientácii. Intenzívne sa to však prejavilo po príchode na strednú školu.

Netvrdím, že sa bez pomoci úplne zaobídem. Ak sa nám zmení rozvrh a máme hodinu v učebni, kde som nikdy predtým nebol, spolužiaci mi pomôžu a ja sa nebránim. Obidve príhody, ktoré tu spomeniem, sa udiali pri mojom pokuse samostatne opustiť školskú budovu.
Naša vrátnička je postaršia pani. Keď som sa učil v triede a čakal som na mamu, zvykla mi rozprávať o svojich vnukoch. V jeden utorok som sa vracal zo školského zboru. Skončili sme skôr, takže pani vrátnička bola ešte na vrátnici. Volala mi mama, že mám ísť pred budovu, že už je na ceste. Vykročil som teda zo školskej kaplnky k bráne.
„Kam ideš?“ spýtala sa tá milá pani. Povedal som jej, že len zídem po schodoch a pred školou počkám mamu. Ale ona ani počuť.
„No ale ja ťa nemôžem len tak pustiť. Čo keď si zlomíš nohu?“
Keby som mal pri sebe palicu, mohol by som povedať, že sa mi nič také nestane, že si okolie vyhmatám, ale palicu som nemal, myslel som si, že ju nebudem potrebovať. Spýtal som sa vrátničky, či sú vo vestibule nejaké prekážky, ktoré tam predtým neboli. Uistila ma, že nie sú, ale že keď pôjdem po schodoch, môžem sa pošmyknúť. To by sa mohlo pokojne stať hocikomu, uvažujem, keď v tom dodala:
„Ja mám za teba zodpovednosť a mňa vyhodia, keď sa ti niečo stane!“
Fíha, to začína byť vážne. Tá pani kvôli mne riskuje miesto a nesie za mňa zodpovednosť.
„Ak chceš ísť pred školu, pôjdem s tebou a spolu počkáme na tvoju mamu, ja tu už tiež končím.“
Neprotestoval som a kým sme čakali, pokúšal som sa jej vysvetliť, že my nevidiaci sa môžeme pohybovať aj samostatne. Nepresvedčilo ju to.
O rok na to jej o hodinu skrátili zmenu, takže ju teraz stretávam zriedka. Keďže tam už po vyučovaní nie je, školu zabezpečili tak, aby sa do nej nedalo dostať. Dvere sa dajú otvoriť len zvnútra.
Znovu mi raz zavolala mama, že je pred školou, ale nemôže sa dostať dnu. Študentská rada bola síce v plnom prúde, ale keďže sme rozoberali také veci, s ktorými im veľmi nepomôžem, ako výzdoba jedálne na školský ples, nástenka a podobne, rozhodol som sa, že odídem skôr. Tak som sa so všetkými rozlúčil, keď sa mi jeden chalan ponúkol, že ma zavedie. Hovorím mu, že netreba, že to zvládnem, ale bol neodbitný. Tak som mu povedal, že môže ísť za mnou, keby niečo. Bez problémov som zišiel po schodoch na dolnú chodbu. Hovorím mu, aby sa vrátil, ale on nie, tak sme išli ďalej. Vyšiel som zo školy a on za mnou. Celé to zaklincoval tým, že zavrel dvere, a tak ostal uväznený vonku. Vtom ma ktosi schytil. Môj ochranca sa na toho opovážlivca vyrútil, ale ukázalo sa, že je to moja mladšia sestra. Chalanovi potom otvorili a ja som konečne odišiel.
Možno máte podobné skúsenosti aj vy. Či sa nám to páči alebo nie, niektorí vidiaci nás dosť rozmaznávajú a svojou prílišnou aktivitou situáciu komplikujú sebe aj nám.