Už odmalička mám rešpekt voči kľúčom. Nemám namysli USB kľúče, ani francúzske kľúče, ba dokonca ani husľové kľúče.
Mojim nevšedným životom sa preháňajú klasické kľúče na zamykanie dverí, alebo čohokoľvek iného. Tieto kľúče nemám rád ani nie tak preto, že by som patril medzi tých nešťastníkov, ktorí ich ustavične strácajú, ale pre ich typickú vlastnosť – zamykanie.
Všetko sa to začalo pred piatimi rokmi v jednom letnom tábore, keď ma náhodou zamkli v chate. Potom bol nachvíľu pokoj. Toto leto som však bol vo Fínsku, kde sa podobná situácia zopakovala. Tragické však na tom je, že som sa vymkol sám, z čoho vyplýva, že ja som síce ostal na slobode, za to som však uväznil moje veci. V danom hoteli (vlastne to bol internát) totiž používali bezpečnejší, ale zároveň aj pre našinca dosť komplikovaný spôsob zamykania. Dvere sa totiž nezatvárali, ale rovno zamykali (zamkli sa hneď po zavretí). Odomknúť sa dali zvnútra aj zvonka, na to však človek potreboval kľúč. Niektorí znalci tvrdia, že pamäť je milosrdná. Ja si však myslím, že v tomto prípade ma moja pamäť nemilosrdne zradila. Kľúč som teda nechal v izbe a dvere som zavrel. Ešte že mali na recepcii náhradný. Recepčný len sucho skonštatoval, že nie som jediný, komu sa také čosi podarilo.
Nuž aádo tretice všetko dobré. Posledný týždeň pred Vianocami ma v telocvični zamkol Pán Profesor Barla. Cvičil som v posilňovni, a on na mňa zabudol.
Aánapokon posledný zážitok, ktorý som prežil v druhom týždni nového roka.
Moja mama aj ocino majú vlastné kľúče od domu. Mama si však svoje nechala váaute no aáocino išiel tým autom niečo vybaviť. Zdržal sa pomerne dlho, váaute mal dvoje kľúčov od domu aámy sme naňho čakali.
Ako vraví Adrián Mole – „to je môj osud“. Ak to bude pokračovať nejako intenzívnejšie, asi si zaobstarám nejaký univerzálny kľúč.
P.S. Ak ma nebudete môcť nájsť, skúste sa pozrieť, či zasa nie som niekde zamknutý.
Lumen.sk